Všetci sme už počuli o konflikte na Ukrajine. Aký musí byť život pre miestnych obyvateľov ťažký a ako sa s ním vysporiadúvajú, o tom som sa rozhodla porozprávať s učiteľkou a huslistkov z Ukrajiny. Svedectvá takýchto ľudí nám najlepšie dokážu priblížiť terajšiu situáciu. 

Ako sa máte?

Nie veľmi dobre. Nemôžem pokojne rozmýšľať, nakoľko všetky moje myšlienky sú o vojne.

Ako ovplyvňuje táto situácia vaše vyučovanie?

Teraz nevyučujem, škola sa zmenila na azyl pre utečencov. Keď vyučujem, tak len dištančne. Niekedy, hneď ako doučím, musíme ísť do úkrytu, lebo zaznejú sirény.

Ste pomerne dobre informovaní o priebehu vojny?
Máme spravodajský kanál,  kde od rána do večera idú informácie o vojne, aj keď viac menej už všade sa hovorí len o vojne.

Je nedostatok tovaru v obchodoch?

Nie, až na jód a lieky proti bolesti. Sú tu utečenci, ktorí sú na tom horšie ako ja. Bola som darovať potraviny tým, ktorí museli opustiť svoje domovy.

Plánujete zostať na Ukrajine?
Plánujem ostať na Ukrajine, mám tu rodinu aj dom.

Ovplyvňuje vás vojna nejako vo vašej tvorivosti, štýle, kreatívnom myslení?
Nedá sa hovoriť o kreatívnom myslení. Ak zaznie siréna, musím viesť deti do úkrytu, kde sme aj dve-tri hodiny. Deti majú veľký strach a ja ich musím povzbudzovať, aj napriek tomu, že sama som vystrašená. Napríklad, keď bombardovali Ivano-Frankivsk. V noci sme museli ísť do úkrytu, nevediac,  kde všade bomby dopadnú. Často nedokážeme spať, zvyčajne sa modlíme. Máme rozdelené služby, a každá rodina sa modlí v istú hodinu za vojakov, ktorí  to majú v tomto čase najťažšie. Naozaj, jednou z mála vecí,  čo mi dokáže vyčistiť myseľ je pomoc ostatným. Varíme boršč pre vojnových utečencov, ktorí prespávajú u nás na škole v telocvični.

Ďakujem za rozhovor.

Katarína Feníková (1.BA)