Ako ste sa dostali k behu, a prečo sa stal vašou záľubou?
Ja osobne si myslím, že som sa k tomu dostal asi tak, že mi to bolo z hora dané, lebo ako vieme, človek bol stvorený na to, aby sa hýbal, a tak už od detstva som bol k tomu vedený prostredníctvom strýka, ktorý ma brával na turistiku atď. Lenže on už bol dospelý a rýchlo chodil, a tak ja, ako dieťa, som za ním musel stále dobiehať. Myslím, že už aj tam to začalo. Ako každý malý chlapec som hrával futbal. Moji rodinní príslušníci boli futbalisti, hádzanári, basketbalisti, dokonca môj otec bol jazdec na rýchlostných motocykloch, a všade, pri každom športe je potrebný ten beh. Najprv som behal len tak pre seba, ale potom, keď som nastúpil do zamestnania, som reprezentoval zamestnávateľa, a tam si ma všimol jeden kolega, terajší riaditeľ môjho tímu a spýtal sa, či by som nechcel ísť na maratón… A to boli v osemdesiatom deviatom roku moje prvé preteky. Košický maratón som odbehol, na to že som nemal nabehané, v šokujúco dobrom čase, za 3 hodiny a 22 minút a dobehol som to s úsmevom na tvári. Na konci, keď som si tak sadol do kúta, som si povedal, že nikdy viac. No za 40 rokov mám odbehnutých niečo okolo 100 maratónov, 100 kilometrové behy atď.
Vieme o Vás, že ste odbehli dokonca ultramaratóny. Ako to bolo s nimi?
No k tým ultramaratónom som sa dostal až o niečo neskôr, v roku 2014, keď som bežal 100 kilometrov v Poľsku v Krinici, a to je druhý najťažší ultramaratón v Európe, ktorý som odbehol v časovom limite pod 15 hodín. A znova, keď som dobehol, mal som úsmev na tvári. Niektorí na mňa pozerali, či mi nešibe, keď som začal posledných 100 metrov šprintovať a sa usmievať po odbehnutí 100 kilometrovej trasy v lesnom teréne s výškovým prevýšením 3 600m. Ja som vždy dobehol s úsmevom. Keď sa nič neskomplikuje, mal by som ísť behať ten najťažší ultra v Európe, ktorý sa beží vo Francúzsku, do výšky 2 400 metrov.
Ako prebieha Vaša príprava? Venujete tomu veľa času?
Ako som už aj na začiatku spomínal, je mi to zrejme zhora dané. Rok predtým, ako niekde idem, rozprávam s rôznymi bežcami, ktorých poznám, že idem na taký a taký pretek, čo a ako tam bolo a ja sa na to pripravujem hlavne psychicky. Lebo beh je o hlave a o psychickej príprave. Dostal som aj takú otázku, čo robím alebo na čo myslím pri behu. Tak po tom 50tom kilometri už sa len snažím modliť ruženec a nemyslieť na nič, čo by ma mohlo spomaliť alebo vystrašiť. Hlava to je neskutočný počítač, a ja keď si poviem, že si idem dať tréning 10km, odbehnem maximálne 11, ale potom už to je flákanie, ale keď si poviem, že si dám 30 kilometrový tréning, odbehnem tých 30.
Vieme že k športu patrí aj zdravé stravovanie. Stravujete sa nejak extra zdravo, alebo si dáte proste to, na čo máte chuť?
Povedal by som, že si na to nedávam nejak extra pozor, na čo mám chuť, to si dám. Týždeň – dva pred pretekmi si už dávam pozor na to, aby som nejedol také ťažké potraviny, musí byť všetko ľahko stráviteľné, napríklad nejaká ryža, kuracinka, slepačí vývar…
Keď sme už pri tom jedle, musím sa Vás opýtať na banány, konkrétnejšie na banánovníky a na to, ako ste sa dostali k pestovaniu takejto rastliny? Predsa len je to rastlina tropická a nezvyčajná.
S pestovaním banánovníka som sa stretol u jedného rodinného známeho, a dokonca mu už tie banánovníky aj zarodili, moje eštenie. Jedna študentka mi priniesla jednu priesadu, ktorú aj tu vidno, ako rastie v kotolni.
Je rozdiel medzi banánmi, ktoré dostať v supermarketoch a banánmi priamo zo stromu?
Chuťovo je to obrovský rozdiel aj medzi banánmi, ktoré kúpime tu, a ktoré kúpime v tých krajinách, kde sa pestujú. Je to ťažko prirovnať, ale prirovnal by som to k tomu, keď si kúpime čerstvý voňavý chlieb a máme starý suchý chlieb. Takže áno, je to veľký rozdiel.
A keď ste možno niekoho motivovali k tomu, aby si jeden zaobstaral, aká je oňho starostlivosť? Osobne si myslím, že je trochu iná, keďže ide o netypickú rastlinu.
Tak neodporúča sa, aby bol vonku. Skôr v priestoroch uzavretých, kde je svetlo, ale dobre vetrateľných. Tiež potrebuje veľa vody, ale nie zas preliať ho, a veľa živín. Takže raz do roka odobrať zvrchu hlinu, pohnojiť, dosypať čerstvú hlinu. Už druhý rok praktizujem to, že keď zjem nejaký banán, tú šupu nasekám na menšie kúsky a zamiešam do hliny k tomu banánovníku. Čiže si tie živiny akoby zoberie naspäť.
Tak ja Vám teda veľmi pekne ďakujem za rozhovor a prajem ešte veľa bežeckých aj pestovateľských úspechov!
Tobiáš Galajda (1.C)
