Občas zábavné a občas vedecky sterilné čítanie

Priznám, že všetkému nerozumiem, čosi mi uniká… a práve to presahujúce, dokonalé a krásne zapĺňa v mojom živote osobný Boh. Hoci zvedavosť vedie ku kladeniu otázok a hľadaniu odpovedí, viem, že myseľ Stvoriteľa ma vždy bude presahovať.

Hawking tvrdí: „Slovo Boh používam na pomenovanie prírodných zákonov v neosobnom význame, podobne ako to robil Einstein. Poznať Božiu myseľ teda znamená poznať prírodné zákony. Predpovedám, že do konca tohto storočia budeme poznať Božiu myseľ.“ (s.48) Ja by som ale radšej chcela poznať Božie srdce, neviem, či o tom niekedy Hawking premýšľal, ale položila by som mu takú otázku. Škoda, že v knihe nezaznela. Alebo možno nepriamo medzi riadkami na ňu Hawking odpovedal. Na rozdiel od Einsteina, ktorý tvrdí, že Boh nehrá kocky, Hawking uprednostňuje náhodu. „Po celé stáročia sa verilo, že postihnutí ľudia, ako som ja, žijú pod kliatbou, ktorú na nich uvalil Boh. Nuž, pripúšťam možnosť, že som niekoho tam hore podráždil, ale dávam prednosť myšlienke, že všetko možno vysvetliť inak, pomocou prírodných zákonov.“ (s.46) No ktovie, či by bez toho obrovského vzdorovania osudu (lekári mu dávali s touto diagnózou pár rokov života) dokázal s takou húževnatosťou, silou a odvahou vytvoriť také geniálne myšlienky:)

(Nájdete na https://www.martinus.sk/?uItem=655825&z=XH68YF&utm_source=z%3DXH68YF&utm_medium=url&utm_campaign=partner)

Nie Lužko ale Luhár

Podľa U. Eca Meno ruže dočíta ten, kto sa dostane za prvú stovku strán. Moja zásada je, že ak ma nechytí prvých sto strán, ďalej nejdem. Napriek svojej zásade som sa prehrýzla za stopäťdesiatku, a nielenže ma to nechytilo, ale celý čas som zápasila s istým znechutením z postkomunistického sentimentu. Mala som pocit, že sa prechádzam v nejakej idealizovanej „izbe komunistických tradícií“, ktoré sme museli povinne v škole ako pionieri navštevovať, a kde bol dejepis okresaný na veľkých „dedov – zakladateľov národa“. Aj môj otec bol komunista (ako väčšina), ale tajne chodil do kostola, počúval Slobodnú Európu a spravodlivo nadával na zdeformovaný systém, v ktorom uviazol, a ktorý nás všetkých vyciciaval. Všetci sme verili, že po roku 1989 nás už nikto o slobodu neokradne. Sloboda je však o myslení a zodpovednosti, ľahko sa o ňu môžeme pripraviť, ak stratíme ostražitosť. Nechce sa mi veriť, že mohli existovať Kopcsayovskí dedoluškovia, „dobrácki naivní deduškovia“, ktorí slúžili režimu z presvedčenia. Irituje ma to, od prvej strany cítim znechutenie, hoci zvlášť dnes – vstávajú masy dedo-lužkov z hrobov a ako hoaxerské monštrá vstupujú frustrovaným Kajoluškom do hláv. Je to smutné.

(Nájdete na https://www.martinus.sk/?uItem=2771807&z=XH68YF&utm_source=z%3DXH68YF&utm_medium=url&utm_campaign=partner)

Trpko sarkastická výpoveď, alebo skôr mozaika výpovedí o trpkosti, ľudskosti, sile, odhodlaní všetko prekonať napriek nepriazni osudu. Napriek strate, bezmocnosti, absencii toho najdôležitejšieho – rodiny, je húževnatá a nespútaná sila života schopná vytrysknúť aj v tých najpríkrejších a najbiednejších podmienkach. Dôkazom je Dida (Diana), ktorá podľa filozofie: mágovia j(v)edia viac, sa dokáže neuveriteľne „napraskať“, a to hlavne v najťažších okamihoch a situáciách, v ktorých sa ocitne. Paradoxne, vychovávateľ Matrtaj, ktorý deti učí sparťanskej výchove, sa nedokáže vysporiadať so stratou Carlosa a dobrovoľne zomiera na vyhladovanie.

Hoci sa príbeh rozbieha pomaly, v druhej polovici naberá na dramatickosti, hlavne po zmiznutí Carlosa, a striedaním perspektívy rozprávača vytvára napätie, ktoré vyvrcholí v rozkrytí tety z mliečneho baru. V tragickom svete Didy si škaredosť a krása vymieňajú tváre, prepletajú ruky, pokorne, otvorene a odvážne pozerajú do očí: „Utrpenie nás posilňuje, ťažoba zoceľuje a vyrastať bez rodičov je to najlepšie, čo môže človeka stretnúť“…(str. 241)

(Nájdete na https://www.martinus.sk/?uItem=2623059&z=XH68YF&utm_source=z%3DXH68YF&utm_medium=url&utm_campaign=partner)

Veda o spánku by sa mala povinne vyučovať v školách. Zvlášť v dnešnej digitalnej dobe, kedy študenti počas vyučovania cez deň dospávajú deficit a v noci zabíjajú čas ožarovaní displejmi mobilov, nemajú normálny režim, čo sa musí podpísať na ich vitalite, nálade a zdraví. Mimoriadne užitočné informácie, ktoré autor – neurovedec M. Walker ponúka, by si mali osvojiť hlavne rodičia, študenti a učitelia.

„Spánok patrí k najdôležitejším, ale najmenej pochopeným aspektom nášho života, zdravia a dlhovekosti.“

(Nájdete na https://www.martinus.sk/?uItem=310717&z=XH68YF&utm_source=z%3DXH68YF&utm_medium=url&utm_campaign=partner)

Fragmentálnosť
Text sa číta síce ľahko, ale nefunguje ako celok – na kompaktnosť nestačí zmeniť meno odosobneného „subjektu“. Pre mňa je text príliš rozbitý, niekedy mám pocit, že až prázdny, prúd reči sa stráca, zaniká, mizne… Je to v súlade so zámerom projektu 56, či?, o ktorom píše autorka na 154 strane (až tam som sa predrala, aj keď to bolo veľmi náročné:) – každý týždeň napísať „akýkoľvek text“, ktorý chce „mapovať posuny v stavoch mysle“ a jeho cieľom je „dať do laty“ jej život. Možno teda má kniha nejaký psychoterapeutický zmysel, mne to však ako čitateľke určite nepostačovalo.

(Nájdete na: https://www.martinus.sk/?uItem=2493745&z=XH68YF&utm_source=z%3DXH68YF&utm_medium=url&utm_campaign=partner)

Ako komiks

Krátke, minimalistické, tragikomické alkoholické výjavy z magickou príchuťou malej dedinky  – Hájenky z Východneho Slovenska dotvárajú groteskno-absurdné postavičky, chŕliace dialekt a silné emócie (podfarbené expresivitou). Napätie, vyhrotené situácie, dynamika, fragmentálnosť… vytvárajú album obrázkov, ktoré tvoria mozaiku života, v ktorej nechýbajú aktuálne udalosti ako – covid alebo vojna na Ukrajine, kde autor nešetril hoaxerov a výborne vykreslil mentalitu jednoduchého dedinského človeka. Karnevaloví pseudohrdinovia majú vždy dôvod na oslavu, alebo zapíjanie žiaľu – napríklad kar páva, ktorý „zdechnul“. Hoci tie vulgarizmy trochu prekážali, text je svižný, srší z neho obraznosť, humor, nedopovedanosť, náznakovosť a hlavne vitalita. Pripomína štýlom Taragela a Pišťanka: Sekerou a nožom. Úžasné je aj grafické spracovanie a retro-dizajn.

(Nájdete na: https://www.martinus.sk/?uItem=2447461&z=XH68YF&utm_source=z%3DXH68YF&utm_medium=url&utm_campaign=partner)

Celý deň bývam v napätí. Viem, že príde búrka a chovám sa čudne. Od rána mi niečo našepkávalo, že bude zle. Aj bolo. Ale nepredbiehajme. Aj keď to viem, vôbec mi to nepomôže. Celý deň bývam v napätí. Viem, že príde búrka a chovám sa čudne. Bývam veľmi nervózny. Je to zvláštny dar.

Tento magický príbeh vtiahne do deja od prvých slov po posledné. Text plynie rytmicky, komické sa prelína s tragickým, vízie a predtuchy s tvrdou realitou, panoptikum postáv presakuje ľudskosťou. Po prečítaní zostáva príchuť trpkej skúsenosti dotýkajúcej sa prchavého, krásneho, láskavého, ale aj drsného či krutého života.

(Nájdete na https://www.martinus.sk/?uItem=2466889&z=XH68YF&utm_source=z%3DXH68YF&utm_medium=url&utm_campaign=partner)

Pokora, nežnosť, milosrdenstvo – to sú tri piliere pápeža Františka. „Nasledovať Ježiša znamená ísť proti prúdu“ – dokazoval tento neobyčajný pápež v každom okamihu svojho života. Jeho slová sú liečivým balzamom pre ľudskú dušu, dýchajú „normálnosťou“ v tomto bláznivom svete, preto si ich treba neustále opakovať a sprítomňovať.

(Nájdete na: https://www.martinus.sk/?uItem=166720&z=XH68YF&utm_source=z%3DXH68YF&utm_medium=url&utm_campaign=partner)

Jasne, názorne, zrozumiteľne a pútavo opísané dobrodružstvo fungovania/nefungovania imunitného systému. V dnešnej dobe mimoriadne aktuálne informácie, ktoré môžu zvedavému laikovi pomôcť pochopiť – aspoň sčasti fungovanie zložitého, inteligentného a dokonalého procesu našej imunity. Všetko je doplnené úžasnými obrázkami, ktoré pomáhajú vstúpiť našej mysli do nepredstaviteľného pestrého spektra komponentov, ktoré sa podieľajú na tomto procese od napadnutia organizmu až po záverečné vyladenie imunitného systému. Osvetový/osvietený význam majú hlavne informácie o očkovaní a kolektívnej imunite, nielen v súvislosti s covidom, ale aj osýpkami a inými chorobami, ktoré vďaka hoaxerom zažívajú renesanciu a ohrozujú krehkú rovnováhu doterajšieho stavu ľudskej imunity. Odporúčam to ako povinné čítanie v školách 🙂

(Nájdete na: https://www.martinus.sk/?uItem=1433331&z=XH68YF&utm_source=z%3DXH68YF&utm_medium=url&utm_campaign=partner)

Jednoduchý opis zápasu stroskotanca, ktorý prežije 10 dní na mori, je úchvatným obrazom sily ľudského ducha. Telo je slabé, je iba škrupinkou, smietkou unášanou  živlom prírody. Avšak duch, poháňaný silou viery a nádeje, prekoná čokoľvek – smäd, hlad, bolesť, utrpenie… Motív hodiniek, akoby refrén, ktorý neustále udáva rytmus textu, zároveň vytvára silný kontrast, až paradox – na jednej strane vrhajúci hrdinu do presne vymedzeného (až reportážne napätého) časopriestorového ukotvenia, a na druhej strane do neurčitého, večného, osudového, neuchopiteľného, snového, mýtického miesta na mori. Myslím, že to miesto má v sebe každý z nás. Je to substancia, esencia života, ktorá preniká z Márquezových príbehov a umožňuje nám, znovuobjaviť ju.

(Nájdete na: https://www.martinus.sk/?uItem=18344&z=XH68YF&utm_source=z%3DXH68YF&utm_medium=url&utm_campaign=partner)