Sedím za oknom a pozorujem ulicu. Zahalená do tmy, ktorá je sprevádzaná padajúcimi vločkami, vyzerá ako ticho zachytené na obraze. Milujem toto obdobie! Sneh pokryje chodníky a strechy domov. V celej izbe sa vznáša vôňa škorice a medovníkov. A ja môžem sedieť tu v tepľúčku- na parapetnej doske.

Raz som bol tam vonku a vôbec to nie je také idylické ako som vám práve opísal. Sneh totižto vyzerá tak lákavo len na obrázkoch a fotkách. Jeho jedinou vlastnosťou je však len nepreniknuteľná zima! Zima, zima a zase len zima, ktorá je najprv zhmotnená v maličkých kryštálikoch a potom sa roztopí na mokrú prikrývku, kvôli ktorej som naposledy skončil zavesený na šnúre na prádlo. Štipcami pripevnené uši a labky sú mojou jedinou hrôzostrašnou spomienkou na výlet za oknami. Moje bolestné Au! bolo prerušované oduševneným vysvetľovaním malej Lucy, ktorá sa mamku snažila vehementne presvedčiť, že ísť sa guľovať s plyšovým medveďom bol môj nápad. Rodičia väčšinou hodia na deti taký ten namrzený pohľad, ktorý však zmäkne pri pohľade na úbohé plyšové zvieratko, ako keby na chvíľu chceli uveriť, že za to môže ono. Nevyčítam im to. Pokiaľ nie som zavesený na šnúre na prádlo ako zmoknutá handra, pozorujem, že ľuďom často na tvárach vyčarím úsmev. Myslím, že práve to je poslaním plyšových medveďov.

Dnes odišla Lucy aj s rodičmi do mesta a celý dom sa naplnil pokojom, ktorý je síce niekedy otravný, no dnes si ho užívam. Keď takto krásne padá sneh, dokážem pozorovať ulicu celé hodiny a pre zmenu sa usmievam ja. Je to podobný pocit, ako keby ste po hodinách písania konečne stlačili enter na klávesnici a mohli si ísť oddýchnuť.  Môj výhľad je síce obmedzený, no i tak je vždy čo pozorovať. Priamo na rohu ulice stojí stará lampa, ktorej svetlo je však stále spoľahlivé a osvetľuje túto časť už niekoľko rokov. Za roh nikdy poriadne nevidím, no čierna ulička je vždy dobrým miestom pre fantáziu. Áno, aj plyšová hračka nejakú má, inak by som sa zbláznil! Myslím, že dekadentný roh by bol ideálnym miestom pre nečakanú vraždu. Alebo lúpež! 

Svoj zrak však musím presunúť opäť k lampe, pretože s prichádzajúcim súmrakom, je miesto pod ňou tým jediným, čo zreteľne vidím. Práve teraz pod ňou skáču malé deti a ukazujú na padajúce vločky. ,, Wau! Pozri, oci! Táto vločka je táák veľká…“ ,,Áno, áno, vidím,“ a ani nedvihne zrak k oblohe. Nikdy som nepochopil, prečo dospelí tak radi hovoria opak toho, čo robia. ,, Chytím ju na jazyk! Ahá!“ kričí to malé dievčatko v modrom kabáte. Neviem či sa jej to bude páčiť, no ako som mal možnosť spoznať deti- sme vo viacerých smeroch pomerne odlišný.

Stará pani kráčajúca po chodníku,  si naopak nevšíma vločky, ale dáva poriadny pozor na cestu pod sebou. Zo záhrady starého domu vychádza strakatá mačka a mieri priamo k babke. Viem presne, čo bude nasledovať a už teraz cítim, že sa mi to nebude páčiť. Vždy je to však o tom istom. Niektorí ľudia sú takí predvídateľní! ,, Ci jeho! Kšic! Idzeš het! Ďžvir jeden! Ani domu še dostac nemožem. Sviňa malá! Kšic!“ Ani ja sám som dlho neveril, koľko sily môže mať taká stará osoba s kabelkou v ruke, no časom som sa presvedčil o opaku. Niekoľkokrát som mal strach o tú mačku ( zvieratá sú totižto to najbližšie k plyšovým medveďom čo som stretol), no vždy rýchlo ušla a ani dnes to nebolo inak. 

Uvedomil som si, že vločky začali padať ešte hustejšie a krajšie, no stará pani si ani nevšimla ako nádherne padajú a hundrajúc sa ponáhľala domov. Škoda. Pod pouličnou lampou ich vidno najlepšie. Jediní, kto si ich vždy všimne, sú malé deti. Občas nejakí mladí, ktorí sa na tom zabávajú. Potom sú tu ešte ľudia, ktorí by sa aj radi pokochali ich krásou, no vyzerajú ako by sa hanbili za obdivovanie niečoho tak jednoduchého. Pozrú sa na nich pod lampou a rýchlo kráčajú preč, zatiaľ čo deti chcú chytať vločky celú cestu- nie len tam, kde ich vidno najlepšie- pretože vedia, že padajú všade okolo nich. No a potom sú tu tí, ktorí si ani nevšimnú ako krásne sú tie padajúce vločky osvetlené. Vyzerajú priam čarovne. Zaneprázdnení svojimi potrebami si mnoho z nich málokedy uvedomí, že nejaká lampa vôbec svieti a ako nádherne je pod ňou. Považujú ju za samozrejmosť, ktorej netreba prikladať väčší význam, no ak by odrazu zmizla, museli by ju začať hľadať spolu s týmto významom. Obzriem sa dookola na steny detskej izby a som vďačný za teplo, no zisťujem, že ak by som mohol, s radosťou by som utekal pod svetlo pouličnej lampy. Usudzujem, že ak je pod ňou tak nádherne len výhľadom z môjho okna, ako krásne musí byť priamo pod ňou!

Celý náš život je osvetlený takouto lampou a ten, kto si ju všimne, zistí, že svet je v jej svetle nádhernejší.