,,Ci jeho! Konečne! “ to bola posledná veta, ktorá vyjadrovala moju hrdosť a zároveň veľké muky, ktoré som prežíval pri písaní tejto poviedky. Stlačil som Enter na klávesnici compu a moje 2 body sú v suchu. 

Keby ste náhodou boli práve teraz 8-maci alebo 9-taci na základnej, a veľmi by ste váhali s výberom vašej budúcej strednej školy, vrelo by som Vám odporúčal naše milované Gymko svätej Moniky. Nie pre priateľské prostredie, dobré vzťahy alebo vysokú kvalitu vzdelania, kdeže. Je tu niečo, čo nemá obdoby na žiadnej inej škole na Slovensku a tým niečím je Veľký basketbalový turnaj a.k.a. KOLEDA, ako ju u nás zvykneme nazývať. Byť na vašom mieste, milí potenciálni uchádzači, prvú vec, ktorú by som urobil, keby ma tu prijali, by bolo vziať štipec a papier s dátumom koledy, a prištipcovat si ho, hocikde, do triedy, do izby, pre mňa za mňa aj na tašku. Je to výnimočná udalosť, ktorá sa deje iba raz ročne. No ale čo by to bolo za Koledu bez tréningov a prípravy? Síce v našej malej telocvični to nie je žiadna sláva, skôr trafíte loptou do stropu ako do koša, no nie každá veľká hviezda basketbalu mala ideálne podmienky. Špeciálne s touto prípravou sa mi viaže príbeh jedného nadaného chlapca z našej školy. Nebol to 2 metrový center ani elitný trojkár ale mal dostatok vynaliezavosti, aby dotiahol svoj tým k víťazstvu. 

Pamätám si na ten deň veľmi dobre. Bol štvrtok, začiatok novembra, meškal som na tréning. Keď som dorazil do šatne prezliecť sa, bolo 34 minút po oficiálnom začatí tréningu. Určite mali za sebou rozcvičku, dribling, streľbu a už tuším aj začali hrať, lebo som počul hvízdať píšťalku. Práve som si obúval topánky keď v tom som začul obrovský krik : ,, Au, auuu, šic, to bolí !“ Zmeravel som. Ten krik bol tak prenikavý, že som si myslel, že to nejaký džvir bol, dajaká sviňa abo neznam. A nečudoval by som sa ani keby to bola vražda. Taký vreskot, wau! Bol som vydesený ale zároveň zvedavý, kto to tak stoná a čo sa stalo. Otvoril som dvere do telocvične a vidím tam ležať Johnyho. Držal si členok a okolo neho stáli chlapci a pani učiteľka. A ja som vedel, že bude zle. Prinajlepšom to bude vyvrtnuté, ale videl som to skôr na zlomený talus. Johny dohral a bolo jasné, že do koledy nebude fit. Veľká dráma. B-čkary prišli o svojho najcennejšie hráča. Po Johnyho prišiel jeho tatko a šli spolu na pohotovosť. O týždeň neskôr prišiel Johny so sádrou a s barlami do školy. Bol veľmi smutný. Vedel, že nebude môcť pomôcť svojmu tímu, a mrzelo ho to o to viac, pretože to bol jeho posledný rok na škole a aj posledná Koleda. Na turnaji s jeho absenciou sa síce dostal ich tím do finále ale nestačili na elitného Matyho, skvelého rozohrávača, a na 2-metrového Sema, pivota A-čkarov. Rok skončil a elitní hráči odišli. Johny sa dal dokopy a hraje teraz vysoko-školskú ligu za Ružomberok. Maty šiel študovať do Ameriky a hraje College basketbal v Kentucky a Sem, ten sa na to vykašľal. Nie len na basket, ale aj na školu a pracuje teraz v jedom obchodnom centre. Basketbal na Monike sa stáva čím ďalej, tým viac dekadentný. No milí potenciálni uchádzači, nenechajte sa odradiť, možno to budete práve Vy, kto opäť dodá život Monikárskej Kolede a nastolí tak novú éru stredoškolského basketbalu. Tak veľa šťastia.

Adam Magdoško, 4.B