Občas zábavné a občas vedecky sterilné čítanie

Priznám, že všetkému nerozumiem, čosi mi uniká… a práve to presahujúce, dokonalé a krásne zapĺňa v mojom živote osobný Boh. Hoci zvedavosť vedie ku kladeniu otázok a hľadaniu odpovedí, viem, že myseľ Stvoriteľa ma vždy bude presahovať.

Hawking tvrdí: „Slovo Boh používam na pomenovanie prírodných zákonov v neosobnom význame, podobne ako to robil Einstein. Poznať Božiu myseľ teda znamená poznať prírodné zákony. Predpovedám, že do konca tohto storočia budeme poznať Božiu myseľ.“ (s.48) Ja by som ale radšej chcela poznať Božie srdce, neviem, či o tom niekedy Hawking premýšľal, ale položila by som mu takú otázku. Škoda, že v knihe nezaznela. Alebo možno nepriamo medzi riadkami na ňu Hawking odpovedal. Na rozdiel od Einsteina, ktorý tvrdí, že Boh nehrá kocky, Hawking uprednostňuje náhodu. „Po celé stáročia sa verilo, že postihnutí ľudia, ako som ja, žijú pod kliatbou, ktorú na nich uvalil Boh. Nuž, pripúšťam možnosť, že som niekoho tam hore podráždil, ale dávam prednosť myšlienke, že všetko možno vysvetliť inak, pomocou prírodných zákonov.“ (s.46) No ktovie, či by bez toho obrovského vzdorovania osudu (lekári mu dávali s touto diagnózou pár rokov života) dokázal s takou húževnatosťou, silou a odvahou vytvoriť také geniálne myšlienky:)

(Nájdete na https://www.martinus.sk/?uItem=655825&z=XH68YF&utm_source=z%3DXH68YF&utm_medium=url&utm_campaign=partner)

Nie Lužko ale Luhár

Podľa U. Eca Meno ruže dočíta ten, kto sa dostane za prvú stovku strán. Moja zásada je, že ak ma nechytí prvých sto strán, ďalej nejdem. Napriek svojej zásade som sa prehrýzla za stopäťdesiatku, a nielenže ma to nechytilo, ale celý čas som zápasila s istým znechutením z postkomunistického sentimentu. Mala som pocit, že sa prechádzam v nejakej idealizovanej „izbe komunistických tradícií“, ktoré sme museli povinne v škole ako pionieri navštevovať, a kde bol dejepis okresaný na veľkých „dedov – zakladateľov národa“. Aj môj otec bol komunista (ako väčšina), ale tajne chodil do kostola, počúval Slobodnú Európu a spravodlivo nadával na zdeformovaný systém, v ktorom uviazol, a ktorý nás všetkých vyciciaval. Všetci sme verili, že po roku 1989 nás už nikto o slobodu neokradne. Sloboda je však o myslení a zodpovednosti, ľahko sa o ňu môžeme pripraviť, ak stratíme ostražitosť. Nechce sa mi veriť, že mohli existovať Kopcsayovskí dedoluškovia, „dobrácki naivní deduškovia“, ktorí slúžili režimu z presvedčenia. Irituje ma to, od prvej strany cítim znechutenie, hoci zvlášť dnes – vstávajú masy dedo-lužkov z hrobov a ako hoaxerské monštrá vstupujú frustrovaným Kajoluškom do hláv. Je to smutné.

(Nájdete na https://www.martinus.sk/?uItem=2771807&z=XH68YF&utm_source=z%3DXH68YF&utm_medium=url&utm_campaign=partner)

Trpko sarkastická výpoveď, alebo skôr mozaika výpovedí o trpkosti, ľudskosti, sile, odhodlaní všetko prekonať napriek nepriazni osudu. Napriek strate, bezmocnosti, absencii toho najdôležitejšieho – rodiny, je húževnatá a nespútaná sila života schopná vytrysknúť aj v tých najpríkrejších a najbiednejších podmienkach. Dôkazom je Dida (Diana), ktorá podľa filozofie: mágovia j(v)edia viac, sa dokáže neuveriteľne „napraskať“, a to hlavne v najťažších okamihoch a situáciách, v ktorých sa ocitne. Paradoxne, vychovávateľ Matrtaj, ktorý deti učí sparťanskej výchove, sa nedokáže vysporiadať so stratou Carlosa a dobrovoľne zomiera na vyhladovanie.

Hoci sa príbeh rozbieha pomaly, v druhej polovici naberá na dramatickosti, hlavne po zmiznutí Carlosa, a striedaním perspektívy rozprávača vytvára napätie, ktoré vyvrcholí v rozkrytí tety z mliečneho baru. V tragickom svete Didy si škaredosť a krása vymieňajú tváre, prepletajú ruky, pokorne, otvorene a odvážne pozerajú do očí: „Utrpenie nás posilňuje, ťažoba zoceľuje a vyrastať bez rodičov je to najlepšie, čo môže človeka stretnúť“…(str. 241)

(Nájdete na https://www.martinus.sk/?uItem=2623059&z=XH68YF&utm_source=z%3DXH68YF&utm_medium=url&utm_campaign=partner)