Nie Lužko ale Luhár

Podľa U. Eca Meno ruže dočíta ten, kto sa dostane za prvú stovku strán. Moja zásada je, že ak ma nechytí prvých sto strán, ďalej nejdem. Napriek svojej zásade som sa prehrýzla za stopäťdesiatku, a nielenže ma to nechytilo, ale celý čas som zápasila s istým znechutením z postkomunistického sentimentu. Mala som pocit, že sa prechádzam v nejakej idealizovanej „izbe komunistických tradícií“, ktoré sme museli povinne v škole ako pionieri navštevovať, a kde bol dejepis okresaný na veľkých „dedov – zakladateľov národa“. Aj môj otec bol komunista (ako väčšina), ale tajne chodil do kostola, počúval Slobodnú Európu a spravodlivo nadával na zdeformovaný systém, v ktorom uviazol, a ktorý nás všetkých vyciciaval. Všetci sme verili, že po roku 1989 nás už nikto o slobodu neokradne. Sloboda je však o myslení a zodpovednosti, ľahko sa o ňu môžeme pripraviť, ak stratíme ostražitosť. Nechce sa mi veriť, že mohli existovať Kopcsayovskí dedoluškovia, „dobrácki naivní deduškovia“, ktorí slúžili režimu z presvedčenia. Irituje ma to, od prvej strany cítim znechutenie, hoci zvlášť dnes – vstávajú masy dedo-lužkov z hrobov a ako hoaxerské monštrá vstupujú frustrovaným Kajoluškom do hláv. Je to smutné.

(Nájdete na https://www.martinus.sk/?uItem=2771807&z=XH68YF&utm_source=z%3DXH68YF&utm_medium=url&utm_campaign=partner)