,,Zlodejstvo! Vražda! Pomooooooc!“ Luky stískal veľkú ružovú kabelku a šikovne odskakoval od ľudí. Za hysterickou starou dámou sa už ani neobzrel. ,,Mám ťa ty… Au!“ Muž, ktorý ho už už držal vykríkol od bolesti, keď ho chlapec prudko kopol do lýtka. Rozkričal sa: ,,Sviňa malá akási!“ a zlostne mu hrozil päsťou. Lukáš sa iba uškrnul a upaľoval ešte rýchlejšie. Nebol však veľmi ďaleko, keď ho schmatli silné ruky policajta. ,,Ci jeho! Paľo, poď mi pomôcť!“ funel obor a snažil sa držať zmietajúceho chlapca na uzde. Keď ho držali dvaja, prestal sa brániť. Aj tak mal dosť veľký prúser a nechcel si to ešte viac pokašľať. O pol hodiny už zaryto mlčal v kancelárii, kde sa ozývalo len rýchle ťukanie do klávesnice a sem tam nezrozumiteľné mumlanie nervóznej pracovníčky. Keď stlačila enter obaja si vydýchli. Krádeží u maloletých detí z dekadentných štvrtí ako bol Luky, bolo príliš veľa a nikto nemal dostatok prostriedkov, moci ani vôle, aby s tým dokázal niečo urobiť. A tak bol o malú chvíľu znovu slobodný ako vták, ťažší iba o ďalší záznam vo svojej zložke. Teraz sa na svoj lov vydával so zvýšenou opatrnosťou. Netúžil sa ešte raz ocitnúť v tej dusnej, stiesnenej miestnosti. Pre istotu sa vyhol ulici, kde sa ráno odohrala dráma a radšej vyprázdňoval vrecká ľuďom v parku. Aj tak toľko vecí nepotrebovali. To keby on mal toľko peňazí! Určite by mohol kúpiť zmrzlinu polovičke chalanov na jeho ulici. Alebo bábiku pre Bašku, aby nemusela večne obliekať drevené polienka. Mal rád svoju malú sestričku. Najkrajšou časťou dňa bolo, keď tajomne sa tváriac vyťahoval farebné gombíky alebo sponky, ktoré našiel a Baška nadšene výskala alebo len zbožne šepkala ,,vau“ a vykrúcala ústa do veľkého O. Aj teraz pre ňu mal hodnú zbierku mašličiek a malých štipcov, ktoré povypadávali nezbedným dievčatkám, a natešene sa vracal domov. Keď však zbadal ako ju na ulici obklopuje kŕdeľ detí, krv mu stuhla v žilách a zaškrípal zubami. ,,Fuuj, ty si škaredá! Hnusný džvir, fuj! Šic!“ kričali a hádzali na ňu kúsky blata. Zavrčal ako rozzúrený lev a skočil medzi nich. Špinavé deti sa rozutekali na všetky strany a radšej sa schovali za sukne svojich strhaných matiek. Lukáš sa triasol od zlosti. Toto im vráti. Ale teraz sa radšej sklonil k dievčatku a jemne ju hladkal po vlasoch. V očiach, ktoré boli až príliš veľké a vypúlené, sa ligotali slzy a široké ústa jej sťahovalo do plaču. ,,Poď Baška. Ukážem ti nové poklady.“ chlácholil ju a jemne ťahal hore schodmi do bytu. Keď vošli, matka už zase spala a ani sa nepohla, keď treskli dvere. Zachmúril sa. Iste, zase pila a za svojou dcérou sa ani neobzrela. Ale čo ho po nej. A čo ho po tom, že je Baška iná. Že je škaredá. On ju má rád. A nedovolí aby z nej mali ostatní posmech. Usmial sa na ňu a dal jej svoju porciu. Keď už nič iné, nech sa aspoň naje. On sa jej chrbtom neotočí. Keď zaspávala, pritúlil sa k jej chrbátiku. Bola už zima a nechcel, aby mrzla. Aj keď on od hladu asi tak skoro nezaspí. Tuho zažmúril oči a jeho detská myseľ snívala o lepšej budúcnosti pre neho, aj jedinú bytosť na svete, ktorá ho obdivovala a zbožňovala. Vytúžený spánok sa však nedostavil. Namiesto neho svitol ďalší, úplne obyčajný deň do života Lukáša Andrášika.

Terézia Tarbajová, 2.B