Cestou do kina som si šiel ešte kúpiť cigarety. Pre istotu. Usúdil som, že po celovečernom filme o politike s mojou príliš entuziastickou frajerkou to budem potrebovať. Film „Sviňa“ vyšiel len nedávno a ako to v malej krajine už býva, pre každého to bolo jedno veľké „wau!“ Mňa to síce do kina neťahalo, ale za frajerkou na východ som prišiel len na týždeň, tak si vravím, že jej spravím radosť. Hneď ako som vyšiel z trafiky, čakala na mňa Lucia s otvorenou náručou. Ja som iba rozmýšľal, kedy si konečne môžem zapáliť. Lucia to absolútne nepodporuje, ale po filme budem mať aspoň výhovorku. Dúfam, že mi to prejde. Prišla v krásnych zelených šatách a na tele sa jej ligotali šperky. Asi na mňa chcela zapôsobiť, keď si dramaticky vybrala z vlasov štipec a mávla hlavou ako vo filme. Či už chcela, alebo nie, zabralo to. Čakali sme v rade na lístky a nedokázal som nepocítiť poriadnu východniarsku atmosféru. Vždy ma to dokáže rozveseliť. Najviac ma asi pobavil pán pri hľadaní dverí s nápisom „ENTER“. Keď ich konečne našiel, iba radostne vykríkol „ci jeho!“ Nachvíľu som sa na pána zapozeral a medzitým mi Lucia poriadne šľapla na 200 eurové topánky. Au! Nebolelo to, ale stáli predsa 200€. Konečne sme sa po chvíli usadili a čakali na film. Obsah filmu bol presne taký aký som očakával. Peniaze, sex, vražda. Celý čas som sa iba rehotal a Lucia už na mňa absolútne nemala nervy. Bolo mi to ľúto, ale počúvať rozhovory staršieho páru typu: „Toti poľitici, to je sami džvir!“ alebo „Joj, jaky paradny svedrik ma, mušim še naučic šic“ bola moja najobľúbenejšia časť večera. Boli to najdlhšie dve hodiny môjho života. Nedokázal som sedieť na jednom mieste a pozerať sa na smutnú, no celkom akurátnu situáciu v našej politike. Akonáhle sa na plátne zjavili titulky, postavil som sa zo sedadla a chcel som čo najrýchlejšie odísť. Toľko nadávok, čo som si v hlave povedal za ten čas, čo sa všetci dôchodcovia a utáraní štyridsiatnici dostali von zo sály, som ešte v živote nevyslovil. Vo vrecku som už silno stláčal môj ešte nerozbalený balík cigariet a chcel som sa dostať von. Lucia vyzerala zamyslene a chvíľku vôbec nič nevravela. Vzduch. Konečne som ho cítil a opäť som sa mohol uvoľniť. Nad filmom som vôbec nerozmýšľal. Vyfučal mi z hlavy hneď, ako som prekročil prah kina. Vonku už bolo chladno, za čo som bol náramne vďačný, keďže som sa tam dnu spotil ako prasa. S veľkou radosťou som si otvoril balík a konečne som si zapálil cigu. Lucia na mňa iba zízala, ale našťastie nepovedala nič. Po chvíli začala niečo vravieť, asi o filme, ale ja som bol myšlienkami preč. Cítil som ten sladký pocit voľnosti, ktorý som celý večer potreboval a trochu som sa upokojil. Lucia sa, myslím, zasmiala. „…určite dekadentný, povedala by som, čo si myslíš ty?“ bolo všetko, čo som začul a vôbec neviem, na čo sa ma vtedy pýtala. Ja som sa len pousmial, vyfúkol som posledný dym, zahasil cigaretu a dúfajúc, že mi nevynadá za nezodpovedanú otázku, som zo seba dostal iba: „Poc, idzeme domu!“ 

Alžbeta Motyková