So zhrozenými pohľadmi sa jej pratali z cesty. Bol to jeden z tých momentov, kedy naplno zaúčinkovala kolektívna súdržnosť. Bola to práve ona, kto spôsobil výskyt jedného z najčastejšie omieľaného klišé. Ľudia majú držať spolu. A to presne robili. Nie nadarmo. Hompáľajúcimi sa ryšavými vlasmi a dlhými nohami desila každého naokolo. Bol to zhluk nevyčerpateľnej energie, silnejšej než aura všetkých samozvaných veštcov. Bola to Anežka Richtariková, žena činu a nekonečný zdroj bodov. V jej blízkosti to bolo vždy 1:1. Bonus alebo mínus. 

Spokojne sa usadila oproti vrátnici aby odslúžila svoj dozor na chodbe. Počas jej hliadky na chodbách nastal takmer vždy takzvaný „wau“ efekt. Kalčeto búchalo menej, 4.B bola tichšia a ešte aj Gejza obsedel na stoličke a poslušne ponúkal jablka okoloidúcim. Ak by ste mali možnosť zazrieť čo i len päť sekundový záznam z opisovanej scény, nikdy by ste neverili, že v ten deň sa na Gymnáziu svätej Moniky odohrala vražda. 

Anežka sedela na chodbe a premýšľala akú alternatívu zavedie namiesto myšlienkového okienka, pretože už mladého Angeloviča odmietala počúvať. Nechápala, ako je vôbec možné, že taký neskúsený muž ako je on, jej dokáže oponovať takmer v každej problematike, bez toho aby jej zanechal možnosť únikovej cesty, respektíve argumentu. Ponorená do myšlienok začula nejaký zvuk podobný tomu, ktorý používa na susedove otravné mačky. Či to bolo „kšic“ alebo „idz“ nemala možnosť zistiť, pretože vzduchom preletela tlaková vlna, nasledovaná výraznými audio prvkami. Anežka zbadala, a najmä začula zvolať svojho kolegu Petrovského slová, ktoré ju viac pobavili, než vydesili.

„Ci jeho!“ ozývalo sa chodbou, no vizualizácia jeho výkriku už nebola tak vtipná, ako sa na prvý pohľad zdalo. Priamo na riaditeľa Petrovského sa rútila obrovská divá sviňa zanechávajúca za sebou zablatené otlačky láb a naštvané pohľady upratovačiek. Anežka sa štipla do predlaktia a skôr než si stihla zamrmlať tiché au, už bola v akcii. Štipec z jej vlasov sa rútil vzduchom ku Gejzovým nohám, a ona švihla hrivou presne tak ako by to urobila Wonder woman. Netrvalo ani 10 sekúnd a džvir otrčila kopytá. Zo strachu.

Stanovisko polície však bolo neúprosné. Články v novinách s červenými titulkami a jej fotkou sa šírili internetom a naberali zhliadnutia. 

„Učiteľka cirkevného gymnázia vrahyňou!“, stálo tam. No Anežku štvalo iba to, že tie články nevyšli exkluzívne v časopise Enter. To by bola publicita!

A ako sa má? Odkedy vysvitlo, že sviňa bol v skutočnosti prezlečený žiak a Anežka je nepriamý vrah, užíva si Leopoldov. Zdroje priamo z väznice hovoria, že si založila vlastný väzeňský publicistický krúžok a teší sa každodennej účasti nového šéfa väznice. A ako by nie! Ten predchádzajúci, pán M.Halás, účasť odmietol. Urazená Anežka napísala na ministerstvo spravodlivosti o jeho úbohom a dekadentnom prístupe . Minister spravodlivosti samozrejme Halása odvolal. Do troch dní prenechal stoličku novému riaditeľovi. Hovorí sa, že s nadšením prijal všetky Anežkine návrhy na zlepšenie väzenského života. Zo strachu o svoju direktorskú stoličku vysiela každé ráno myšlienkové okienko v rozhlase. Hovorí sa, že bohato prispieva do nového časopisu Mreža pod pseudonymom Murakami. A samotná Anežka? Robí svojmu časopisu dizajn, reklamu a hlavnú redaktorku. Ako za starých čias.

Soňa Semančíková, 4.C