Ak by ste sa tento mesiac prešli chodbami nášho Gymnázia sv. Moniky, určite by ste si všimli, že niečo visí vo vzduchu. Nie, tentoraz to nie je len typická školská nervozita pred písomkou ani posledné naháňanie známok. Je to niečo iné. Je to očakávanie, súdržnosť, rivalita – a hlavne atmosféra, ktorá vybuchuje vždy, keď vstúpite do telocvične, kde práve prebieha každoročný obľúbený medzitriedny volejbalový turnaj.

Monikáči – ako si my, študenti, hovoríme – sa v týchto dňoch premieňajú z lavíc do dresov, z tichých tried do hlučnej telocvične, z jednotlivcov do tímov. A hoci víťaz ešte nie je známy, už teraz vieme, že sa nehrá len o pohár či diplom. Hrá sa o hrdosť, emócie, zážitky a o skutočného tímového ducha.

Nie je to len skóre

Na prvý pohľad to vyzerá ako obyčajný turnaj. Ale keď sa na chvíľu zastavíte a započúvate sa do dunenia podlahy, výkrikov z lavičiek a povzbudzovania spolužiakov, uvedomíte si, že toto je niečo viac. Každý set je napínavý do poslednej minúty – lopty lietajú nízko nad sieťou, hráči bojujú o každú výmenu, pot steká po čelách a nohy sa trasú od vyčerpania. Ale nikto sa nevzdáva.

Každá trieda má svoj štýl hry – niektoré siahajú po dravosti a rýchlosti, iné po stratégii a pokojnej sile. A to je na tom najkrajšie. Všetky triedy majú svoju šancu, svoje čaro – a práve vtedy sa ukazuje, čo v nás naozaj je.

Tribúny ako živý organizmus

Kým na ihrisku sa bojuje, lavičky žijú vlastným životom. Nechýbajú transparenty či originálne pokriky každej triedy. Je fascinujúce sledovať, ako sa triedy spojili, ako sa medzi nimi rodí zdravá rivalita, ale aj úprimné uznanie výkonu toho druhého. Spolužiaci, ktorí inokedy len ticho sedávajú v triede, dnes stoja na lavičkách a s úplným nadšením pre hru povzbudzujú svojich spolužiakov. Keď spadne posledná lopta setu a rozhodca zdvihne ruku, miestnosť na chvíľu stíchne – no potom vybuchne ako sopka. Radosť, sklamanie, objatia, potlesk, podania rúk, podpora. Emócie, ktoré si pamätáš dlhšie než výsledok zápasu.

Turnaj, kde má miesto každý

Nie každý hrá. Ale každý má svoju rolu. Niektorí len sledujú, iní fotia, niekto prináša vodu, ďalší vedie povzbudzovanie. Práve táto spolupráca je dôkazom, že byť Monikáčom nie je len o známkach, aktivite na hodinách či nahánaním sa za bonusovými bodmi. Je to o veľkom srdci, o viere vo vlastný tím a o tom, že niekedy sa vyhráva práve vtedy, keď to na papieri tak nevyzerá. Tu vynikajú tí, ktorí pomáhajú druhým, ktorí povzbudia, ktorí vedia potlačiť svoje ego a spraviť prihrávku namiesto riskantného útoku.

Duchovný odkaz, ktorý nezmizne ani po turnaji

Všetko, čo sa deje, sa nesie aj v duchu hodnôt, ktoré nás na škole učia – nielen vedieť, ale aj žiť srdcom. Turnaj je síce súťažou, no je to aj skúška trpezlivosti, rešpektu, pokory a tímového ducha.

„Nič nie je stratené, čo je zverené   Bohu.“ Aj keď lopta padne na zem, aj keď zápas nevyjde podľa našich predstáv, my vieme, že nič nebolo márne. Každý zápas, každý povzbudzujúci výkrik, každý pád a každý úsmev majú zmysel – ak boli myslené s úprimným srdcom.

Zážitky, ktoré pretrvajú

Možno o týždeň zabudneme, kto skončil tretí. Možno o rok už nebudeme vedieť presný výsledok finále. Ale nezabudneme na to, ako sme sa cítili. Na to napätie pred zápasom, na smiech po víťazstve, na slzy po tesnej prehre. Na kamarátov, ktorí nás držali nad vodou, keď už nebolo síl.

A o to práve ide. Turnaj skončí, ale spomienky ostanú. A tie sa nezapisujú do tabuľky – zapisujú sa do nášho srdca.

Alexandra Tallová 2.B