• Venovala si sa publicistike už na základnej škole alebo si jednoducho chcela vyskúšať niečo nové?

Vždy som nad vecami premýšľala hĺbkovo. Aj nad úplne každodennými záležitosťami. Tak isto to bolo aj pri filmoch. Či už sme pozerali seriál alebo film, nevnímala som to len ako nejakú zábavku. Pozorovala som tých hercov, ako sa správajú, vedela som, že toto je už len výsledné dielo, ktoré my, ľudia, máme možnosť vidieť na obrazovkách. Lenže mňa fascinovalo hlavne, čo je za tým. Herci najprv musia ísť na casting, vyberú ich, musia sa naučiť zložité texty, vedieť vystupovať, nehanbiť sa. Pracovať na sebe a zdokonaľovať sa…. Na základnej škole sme časopisy nerobili, takže som takúto možnosť nemala. Popravde, ja som stále skôr kreslila. Dokážem pri tom sedieť aj 3 hodiny vkuse… Naučila som sa strihať videá, a tak občas som pre seba a rodinu spravila nejakú takú spomienku. Moja mamka ma naučila aj upravovať fotografie. Aj som si dala prihlášku na umeleckú školu, ale po rozumnom zvážení som sa rozhodla zmeniť názor pre toto gymnázium. V prvom ročníku sme dostávali časopis, tak som si ho prezrela. To bolo všetko. No potom na konci školského roka prišla pani učiteľka Anežka Richtariková na slovenčinu a pýtala sa nás, či niekto nevie strihať videá, fotiť. Niekto, kto by jednoducho vedel pomôcť. Lebo sa hľadá nový človiečik, čo bude robiť časopis.

• Po odchode Peťa Haľka si prevzala rolu grafičky a šéfredaktorky. Aké si mala očakávania od týchto funkcií?  Naplnili sa, alebo ťa niečo prekvapilo?

Po tej hodine som išla povedať pani učiteľke, že ja by som vedela strihať videá. No to bolo radosti! (smiech) Navrhla mi, nech sa prihlásim do krúžku, a tak, po prázdninách som zrazu sedela v knižnici, kde máme stretnutia. Ešte nás Peťo zaučil. Ukázal nám základné tipy a dal nám kopec informácií, ako on robil časopis. My sme potom mohli skúšať. Naozaj už neviem ani ako, ale jedného dňa som si uvedomila, že vlastne ja robím dizajn časopisu.J Nič som neočakávala, pretože som sa prihlásila do krúžku, že to skúsim. Sama tomu nemôžem uveriť. Za ten rok cítim posun, no aj tak je tam stále čo zdokonaľovať.

• Čo je podľa teba najnáročnejšie a naopak, najkrajšie na tvorbe školského časopisu?

Veľmi ťažké to bolo pre mňa zo začiatku. Veď to bola moja prvá úprava. Pamätám si, ako už bol deadline a pánovi riaditeľovi som poslala hotový výtvor. Neostávalo veľa času a malo sa to už dávať tlačiť. Lenže časopis mal zlý formát. Taký formát sa jednoducho nemohol tlačiť. Mňa chytila panika. Čo s tým teraz? Veď keď zmením formát, poposúvajú sa mi a poprehadzujú texty, a už to nebude sedieť. Našťastie som rýchlo napísala Peťovi a ten ma usmernil… Takže toto je pre mňa najťažšie. Už mám ten strach, že opäť to bude zlá veľkosť. (smiech) A najviac sa mi páči, že aj keď máme zadané témy a každý žiak napíše článok, ja tomu dodám formu. Že sa môžem s tým vyhrať. Neverili by ste, ale je to pre mňa veľmi relaxujúca práca. Samozrejme, pokiaľ nie ste pod časovým tlakom J. Ale ak sa to robí priebežne, nemusím stresovať. Prirovnávam to k PuzzleJ. Lebo jednotlivé články po maličkých kúsočkoch zapájam do seba.

• Redakcia Enteru dostala na svoju prácu spätnú väzbu. Ako si s ňou spokojná? Plánuješ zapracovať nejaké konkrétne zmeny alebo zlepšenia do ďalšieho čísla?

        Áno, na Štúrovom pere nám povedali aj chybičky, na ktoré si treba dať pozor. Aj veľa vecí, ktoré si možno bežný čitateľ
ani nevšimne, no oni to hodnotia. Zároveň pochválili veľa vecí, ktoré sa im páčili. Ja si tiež uvedomujem nejaké nedokonalosti, ktoré som spravila pri tvorbe. Keďže hodnotenia časopisov boli v skupinách, aj chyby iných ma posúvajú vpred. V ďalšom čísle určite chcem, aby bol článok o politickom dianí u nás, ale i vo svete. Rada by som bola, keby sa nám podarilo vložiť do časopisu aj viacej školských problémov, súťaží, čo sa udialo… A možno pribudnú nové rubriky, súťaže.

Ako podľa teba náš redakčný tím za posledný rok vyrástol alebo sa posunul? V čom sme sa zlepšili?

Hmmm. Ja som vás nepoznala, ako ste pracovali pred tým, než som sa tam objavila aj ja. J Obdivujem, ako z vás všetkých sršia nápady. Že nielen pani učiteľka navrhuje, ale hlavne vy sa zapájate a valcujete rôznymi riešeniami… Neviem povedať, v čom ste sa zlepšili, ale určite sa posúvate každým príspevkom. Aha. Termín. Skoro všetky článočky ste posielali skôr, tak priebežne. A to si cením. Som veľmi rada, že som mala možnosť spoznať vás – úžasných ľudí, s ktorými mám niečo spoločné – písanie, tvorivosť, nápady. A vždy sa teším na krúžok, lebo viem, že tam bude sranda a veselá atmosféra…

• Ako prebiehala súťaž? Mala si možnosť osobne sa rozprávať s porotou?

V piatok tesne po obede nás privítali v Knižnici Ľudovíta Štúra vo Zvolene. Následne nás rozdelili do menších skupiniek
a na hodnotiacich seminároch sme rozoberali každý jeden časopis. Bolo ich veľmi veľa, všetky boli niečím odlišné. Zapisovala som si všetky drobnosti, ale aj dôležité veci, ktoré prízvukovali. Mohla som sa tak inšpirovať novými nápadmi a návrhmi. S porotou sa mi podarilo síce rozprávať, lebo sme chodili dopredu prezentovať časopisy. Ale taký ,,osobnejší“ rozhovor som s nimi neviedla.

• Z hodnotenia poroty si si určite odniesla mnoho poznatkov. Ktoré rady alebo komentáre ti najviac utkveli v pamäti a prečo?

Najtrápnejšie som sa cítila, keď mi povedali, že je zlé číslovanie strán. Ani som si to neuvedomila, ale obálka sa už ráta
za prvú stranu. Tým pádom som všetko zle očíslovala. Prízvukovali, ako môžeme rozoberať aj celosvetové témy (politika, vojna, hlad, nezamestnanosť,…). Zároveň je výborné sa porozprávať s odborníkmi o tých okruhoch a potom z toho urobiť text.
Že si to nemáme okopírovať z internetu. Ani robiť články pomocou umelej inteligencie. A všetky fotografie, ilustrácie majú byť „naše“,
nie stiahnuté z internetu.

• Mala si možnosť porozprávať sa s redaktormi alebo študentmi z iných škôl? Zaujalo ťa niečo, čo robia inak?

Videla som množstvo iných časákov. Niektoré boli dokonca vo formáte A4. Boli tam aj zopár-stranové, ale aj viac ako 100-stranové. Niektoré školy vydávajú časopisy raz ročne, iné mesačne. Sú dokonca školy, ktoré časopis netlačia, iba ho majú v online podobe. Niektoré školy ich tlačia za vopred dohodnutý poplatok, napr. 1 euro – a vytlačí sa iba toľko kusov, koľko si študenti objednajú… Ale mne sa páči naša A5. Aj keď občas treba lupu na písmenká. (smiech) Najviac ma zaujal asi odlišný dizajn iných časopisov. Strany mali viac farebné, véééľa obrázkov a videla som aj zaujímavý článok, ako prerozprávali udalosť Slovenské národné povstanie podľa príbehov, čo im povedali starí rodičia. Bolo vidieť na niektorých študentoch (aj učiteľoch), akí sú zanietení do práce, stále sa na niečo pýtali a navzájom sa povzbudzovali. Boli tam jednotlivci za dané školy, ale aj celé skupinky s učiteľmi vo vlastných tričkách s názvom časopisu. Bolo to veľmi milé J

• Vo svojom článku si spomenula, že ťa zaujala pohotovosť, s akou redaktori odpovedali na otázky o vojne na Ukrajine. Mohla by si nám túto diskusiu priblížiť? Čo ťa na nej oslovilo alebo prekvapilo?

Och… Už si ani poriadne nepamätám, veď to bolo (ešte) pred mesiacom. (smiech) Ale skúsim si spomenúť. Viem, že spomínali, ako je to nebezpečná práca. Veď predsa len, je to vojna. Katarína Kleknerová spomínala, ako chodí priamo na miesto so svojím manželom,
ktorý je zároveň  kameraman. Sú tam aj 2 týždne, zažívajú výbuchy a nálety. Dokonca jej museli nepriestrelnú vestu ušiť na mieru, pretože aj tá najmenšia jej bola obrovská. Bolo to pre nich veľmi náročné obdobie. Vesta bola ťažká, zle sa v nej pohybovalo, mali veľa vecí pri sebe, od kamery, fotoaparátov, celej techniky… Na jednej strane bol to boj o vlastný život, rodina doma sa o ňu tiež bála. Ale zároveň súcitila s Ukrajincami. Pre všetkých to bolo niečo nové, ťažké, smutné zároveň.

S Kikou Nedbalovou sa rozprávala Kika Maníková