(Je jedno, či je človek pravák alebo ľavák, ktorou rukou píše. Dôležité je, či rád píše. Ak áno, neexistujú žiadne hranice.)

Po náročnom polroku tvorenia a písania nasledovali dva dni napätia, ktoré rozhodli, či naše časopisy „vystrelia do oblakov“. Stačí malá zámena a úplne sa zmení význam slova. Z bronzového sa môže pokojne stať aj bryndzové.

Hovorí sa, že Ľudovít Štúr uprednostňoval fonetický (hláskový) pravopis pred etymologickým. To znamená, že to, čo sa povedalo, sa napísalo úplne rovnako – bez ohľadu na y/i. No keby sme sa týmto pravidlom riadili aj dnes, v diktátoch a slohoch by sme veru neuspeli. Bol to významný muž a vďaka nemu môžeme napredovať aj v písaní školského časopisu ENTER. Práve po ňom je pomenovaná významná súťaž Štúrovo pero.

Tento rok sa konala už po tridsiaty druhý raz. Najprv poskytuje spätnú väzbu pokročilým aj novým šéfredaktorom, redaktorom, grafikom, fotografom či autorom textov – jednoducho všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľajú na tejto náročnej práci. Nasledujúci deň oceňuje tých, ktorých dielo by sa pokojne mohlo predávať v novinovom stánku či v obchode.

Veľmi sa mi páči, že každý časopis má „svoju chvíľku slávy“. Máme možnosť ho opísať, priblížiť porotcom aj ostatným účastníkom, ako naša redakčná rada funguje, kde získavame nápady na nové čísla, a čím sme výnimoční. Potom mám pocit, že sme nevytvorili len dielo, ale získali aj cenné rady – čomu sa nabudúce vyhnúť a čo zlepšiť. Uvedomíme si aj to, akú silu má pútavý nadpis, ktorý dokáže pritiahnuť čitateľa už na prvý pohľad.

Stalo sa vám niekedy, že ste mali pocit, že konkrétnu situáciu ste už raz zažili? Tento jav vedci nazývajú déjà vu (dežá vu). Prečo to spomínam? Lebo práve teraz sme ho zažili aj my. Opäť, rovnako ako minulý rok, sme boli s naším časopisom ocenení v bronzovom pásme a získali sme cenu STVR. K úplnému úspechu sme ešte veľmi ďaleko, ale vždy máme šancu byť lepší.

Z tejto súťaže som si odniesla nielen nový pohľad na prácu redaktora a uvedomenie si, aké náročné je napísať článok, ktorý zaujme čitateľov, ale aj ďalší diplom. Ten nám bude pripomínať, ako ďaleko sme sa už dostali, a ako ďaleko ešte môžeme rásť.

Keď pôjdem po chodbe a zahliadnem diplom zavesený na stene, spomeniem si, že nebolo najdôležitejšie vyhrať prvé miesto, ale získať krásne spomienky a nezabudnuteľné momenty na polročnej ceste, počas ktorej sme písali a tvorili naše číslo. (Možno raz zabudnem na papier s ocenením, no spomienky a emócie mi v mysli zostanú ešte dlho.)

S úsmevom na perách, spokojní s výkonom aj spätnou väzbou, sme to zakončili obedom vo zvolenskej reštaurácii a objednali sme si bryndzové halušky. Krásne bronzové miesto, chutné bryndzové halušky – to k tomu patrí…

Kristína Nedbalová, 3.C