Prosím, mohol by si sa čitateľom v jednoduchosti predstaviť?

Moje meno je Peter Harvan, som prednosta okresného úradu v Stropkove, mam 43, mám skvelú rodinu, skvelú manželku a skvelé deti a aj v tomto čase som šťastný, že mi Boh požehnáva cez nich pekné dni a pekné chvíle.

Ako konkrétne pomáhaš na hranici?

Tak, na hraničnom prechode v Ubli som bol dvakrát, podstata mojej práce je koordinovať všetky záchranné štátne zložky, to znamená políciu, hasičov a zdravotníkov, a taktiež koordinovať všetky neziskové organizácie, ktoré tiež pomáhajú, napr. Človek v ohrození, Gréckokatolícka charita Prešov, dobrovoľníci z Čiech, z obce a iní dobrovoľníci, ktorí pracujú cez rôzne organizácie a pomáhajú ukrajinským utečencom.

Ako tak vyzerá deň na hranici?

Celkom zaujímavo (úsmev)..pretože nemôžem povedať, že každý deň je s tým druhým rovnaký, ba ani hodina s hodinou. Človek bez improvizácie v práci na poste koordinátora by mal veľké problémy. Improvizovať, keď prídu napr. starci so  starenkami, deti, sú chvíle keď dieťa vystúpi z auta a uvidí slovenského vojaka a ujde, lebo si myslia, že to je nejaký vojak, ktorý mu chce ublížiť… To sa nám stalo, dieťa ušlo a hľadali sme ho asi 15 minút, ale našli sme ho. Potom prichádzajú mladí, mnohokrát v slzách a pozerajú do telefónu a čakajú na správy od rodiny, ktorá je na Ukrajine, dostavajú správy, že práve im umrel otec, takže aj psychológ je na hranici a má tam dosť dôležitú úlohu. Každá hodina, minúta, deň… je iný, pretože sa vyskytujú veci, ktoré sa predtým nevyskytovali. A hlavne treba dbať na to, že človek nepracuje s materiálom, ale s ľudskými životmi, ktoré strácajú momentálne všetko.

Aká je atmosféra na hranici?

Rôzna. Vidieť smútok, plač, beznádej, ale vidieť aj radosť ľudí, ktorí ušli pred vojnou, vidieť opadnutie nervozity, keď človek prejde cez hranice, lebo má nadej v tom, že začne nový život. Z tých, ktorí prichádzajú na hranicu, mnohí  odchádzajú do západných krajín, do Talianska, Švajčiarska, Španielska, Talianska, niektorí aj do Poľska, keďže tam majú rodinu. Vidno tam mnoho zmiešaných pocitov.

Počas tých dní, ktoré si strávil na hranici, prehodnotil si nejaké veci?

Samozrejme, prehodnocujem vo svojom živote každú chvíľu, ale táto chvíľa – vidieť ľudí na hranici, ma donútila prehodnotiť moje priority ako je napríklad rodina. Vidieť ich, sedieť s nimi pri stole.. Prehodnocujem stále, že máme kde bývať, že  máme posteľ, čistú vodu, že môžem ráno vstať a poďakovať Bohu, že vstali všetci v rodine a samozrejme,  aj bežný odpočinok som prehodnotil asi najviac (úsmev), keďže som málo spal v tomto týždni.. ja mam stále možnosť,  kde si ľahnúť a odpočinúť, pretože neutekám a nestratil som posteľ …

Počul si už na hranici nejaký životný príbeh?

Životné príbehy často Ukrajinci nezdieľajú, lebo majú strach, či sú v dobrých rukách. Mali sme aj taký prípad, že Ukrajinka, ktorá prišla do Uble, sa pýtala, či je v Rusku a či tu je bezpečne. Mnohí sa hanbia prijať pomoc, deti nevezmú cukrík alebo inú sladkosť, ak im ju vyslovene nedáš do ruky. Buď mu povie mama, že áno, môžeš si to zobrať alebo mu to dáš do ruky. Ale zo všetkého,  ma najviac oslovil príbeh matky s 12 deťmi, ktorá peši šla 2 dni  bez spánku. Toto si neviem predstaviť, ten adrenalín spôsobil to, že 2 dni utekali, skrývali sa a zas utekali. Samozrejme, že deti prišli podchladené, jedno z nich malo laryngitídu, takže ho hneď brali do Humenného do nemocnice a ten strach matky, kam ho berú, bol naozaj celoživotne vpísaný do mojej mysle. Už len to, že tá matka mala 12 detí, je nejakým spôsobom obeta, a že s nimi šla a tie deti mala na rukách.. utekať museli naozaj pred niečím hrozným.

Čo sa ťa najviac dotklo okrem tohto príbehu, čo také si videl?

To že Ukrajinci, ktorí utekajú, prídu na hranicu, položia svoje tašky a chcú pomáhať. Takže ostávajú na hranici. Aj keď príde po nich niekto známy, tak napríklad bol tam 19 ročný chlapec a ostal pomáhať, príbuzní odišli bez neho. Aj som sa s nim rozprával a povedal, že ak by mal doklady, ktoré mu mama zobrala, tak by šiel na Ukrajinu bojovať. Ukrajinci prichádzajú a chcú pomáhať, oni svojim.. je to pre mňa znakom, že sú to ľudia, ktorí nosia Ukrajinu nie len v srdci ale aj v rukách.

Nachádzaš sa blízko hraníc, nebojíš sa, že sa ti niečo môže stať?

Na mieste v Ubli? Nie, v Ubli sa nebojím. Ani som pravdupovediac nemyslel na to, až kým sa moja manželka za mňa nezačala modliť, keď som bol na ceste na hranicu. Modlila sa, aby sa mi na mieste nič nestalo. Vtedy som tak prvýkrát vnímal, že sa mi môže niečo stať. Ale keďže pomáhame ľuďom, tak verím, že Boh je milostivý a láskavý, a vidí tu pomoc, takže si svojich uchráni.

Čo pre teba znamená pomoc pre druhých?

Pre mňa je to taký hodený bumerang. Lebo tak, ako Bože Slovo hovorí, kto príjme pocestného, kto mu pomôže, kto pomôže vdove, deťom atď.,  bude požehnaný. Tak to požehnanie sa mu naozaj vracia. Vtedy, keď on sám potrebuje tu pomoc, a sám ju hľadá a mnohokrát ani nevie, odkiaľ príde. Takže ja si myslím, že tá pomoc druhým je len veľmi dobrou investíciou ktorá sa na Božej burze znásobí.

Prečo si išiel pomáhať na hranicu?

Je to moja práca, keďže riadim krízové riadenie v okrese, a pravé krízové riadenie je v týchto prípadoch veľmi vyťažené. Manažujem okresný úrad a chcel som pomôcť, chcel som byť nápomocný, je to v mojej blízkosti a v dnešnej dobe sme si mysleli, že hrozba vojny nie je možná…, no dnes vidíme, že hrozba vojny aj v našom štáte je veľmi veľká.

Je dostatok vecí pre ľudí na hranici?

Dostatok vecí je, aj keď nikdy nie je prebytok. Síce som si v istom čase myslel, že máme nedostatok, ale Boh sa postaral. Stále prišlo nejaké auto, niekto, kto priniesol nejaké potraviny, ošetrenie, deky, detské sedačky do áut, vody, veci do kuchyne alebo iné.. Stále sa niekto objavil a niečo priniesol. V tomto okamihu je vecí dosť, ale pozor, modlím sa, aby to takto fungovalo ďalej, lebo mam malú obavu, že tých ľudí, ktorí prichádzajú, je  v prepočte na ukrajinských obyvateľov málo. 600 tisíc ľudí, ktorí prešli cez hranice, nie je malé číslo, tak mám obavu, aby o 2-3 týždne sa ľudia nevybili finančne alebo ochotou pomáhať, aby bolo aj o 2 týždne dostatok vecí pre utečencov. Tohto sa trošku obávam.

Keď budú mladí chcieť pomôcť, kde, alebo ako sa môžu zapojiť?

Sú rôzne cesty. Jednou je nezisková organizácia, ktorá pomáha na mieste každého hraničného prechodu, napr. Človek v ohrození, Koordinačné centrum Ministerstva vnútra v Sobranciach, Červený kríž, ktorý ma stále otvorené dvere pre pomoc ostatným, alebo ak sa rozhodnete ísť zo školy, tak aj tu je možnosť. To znamená riziko triedneho učiteľa (úsmev). Ale bola jedna trieda z Humenného z gymnázia a naozaj boli veľmi potrební. Pomohli previesť potraviny, postrážiť parkovisko, vyložiť kamión a mnoho ďalších vecí. Ale pozor, lebo mnohé organizácie nie sú registrované. Ak chcete byť dobrovoľníkom, sadnite do auta so šoférom, ktorého poznáte, alebo sami. Nesadajte do auta s niekým, kto sa tvári, že je nejaká organizácia a nedokáže vám zdôvodniť alebo preukázať sa, že patri do tej organizácie. A ak si hľadáte pomoc cez internet, tak si ich preverte. Ale bezpečná cesta k pomoci je určite Človek v ohrození, Červený kríž alebo Gréckokatolícka charita.

Videl si niečo čo, ťa pohoršilo, alebo z čoho si bol sklamaný?

Dve negatívne veci som zaznamenal. Jedna je tá, že mnohí, hlavne ŠPZ z južných častí Slovenska prichádzajú na dodávkach, zoberú Ukrajincov z hranice, odvezú ich 30 kilometrov, vyhodia ich z auta a od každého chcú 70 eur. Tá ľudská hyena v človeku je aj v týchto ťažkých časoch. Druhý taký prípad bol, že prišiel česky rozprávajúci občan, chcel výlučne len dievčatá od 18 do 20 rokov. Hneď sme vedeli, že tie dievčatá pravdepodobne skončia v nevestinci. Tak sme mu nikoho nedali a odišiel.

Nejaké povzbudzujúce slová na záver?

Modliť sa. Modliť sa, aby vojna skončila, aby tí ľudia mali kde byť. Prosiť Boha o to, aby tí, ktorí vedú tieto boje, sa dohodli, aby Boh zasiahol ich srdce a ich myseľ, aby tieto boje skončili. A hlavne vážte si každý nádych a výdych, posteľ, domov, pekný čas s rodičmi, s rodinou, s kamarátmi, v škole, lebo tieto veci nemusia byť bežné v budúcnosti. A jedno naozaj veľké povzbudenie, Boh je s nami a On sa o nás postará.

Boh vám žehnaj! 

Petra Harvanová (1.C)