Je všeobecne známe, že v zime sú v porovnaní s letom noci dlhšie ako dni. Už v dávnom stredoveku si ľudia potrebovali skrátiť tieto dlhé, únavné, a najmä chladné večery zábavou, preto sa schádzali, aby sa venovali ručným prácam – vyšívaniu, pleteniu, popritom starší zaspievali, mladší si zatancovali, deti hrali rôzne hry. V prítmí iba za svetiel sviečok, kedy iba krehký plamienok osvetľoval obytné priestory, sa v tichosti modlili…chceli končiaci deň využiť naplno, keď za  oknami bola snehová búrka, ale vnútri chyže im horel v kozube oheň, tam kdesi sa začali rozprávať príbehy a takto vznikali rôzne rozprávky, ktoré poznáme dodnes. Keď sa ako v moderných rozprávkach prenesieme v čase do súčasnosti, aj v dnešnej dobe sa počas jednej noci začal písať príbeh: písalo sa 25.1.2025, keď skupina študentov vystupovala z áut na parkovisku pred vysokoškolskou jedálňou.

V oblekoch, či krásnych šatách, s doladenými doplnkami a upravenými vlasmi sa aspoň na malú chvíľu preniesli do rozprávky, na ktorú sa už všetci po prvom polroku horlivého štúdia  tešili. Po skontrolovaní lístkov a úschove kabátov zasadli k vopred určenému stolu, odkiaľ bolo počuť uvítacie slová moderátorskej dvojice. Keď zazneli prvé tóny hudby, na parket ladne dokráčali študenti z kurzu spoločenských tancov spod krídel pána učiteľa B. Širotňáka, ktorí slávnostne otvorili tohtoročný ples. Po ich skončení hudba neprestávala hrať, práve naopak, začala hrať vo veľkom, o to sa postaral dídžej Johny. Nesmela chýbať ani výborná večera a zákusok nadôvažok. Pomedzi to prebiehala neúnavná dokumentácia tohto večera a tvárí ľudí, ktorí sa ho zúčastnili, pri už prichystanej fotostene i mimo nej. Za skvelú výzdobu, organizáciu či  príjemnú zábavu patrí vďaka parlamentu – jeho členom a pani učiteľke Verešpejovej, ktorá ho neúnavne zastrešuje. Pripravili nám zábavný program, o ktorý sa postarali samotní odvážni študenti z publika. Najvypätejšou časťou večera – v najlepšom slova zmysle – bolo, keď ohlásili tombolu a každý jeden očakával aspoň s troškou napätia ohlásenie svojho lístočka. Keď sa tak stalo pár šťastlivcom, ktorým v ten deň šťastie prialo, išli si prebrať svoju výhru s úsmevom na tvári a s radosťou v očiach. Po skončení tohoto kolotoča emócií radosti, či krátko trvajúceho sklamania, ohlásili kráľa a kráľovnú tohtoročného plesu, ktorí si následne zatancovali v sprievode svetiel z mobilov ich spolužiakov.

A večer ubehol ako voda, pretože čas v dobrej spoločnosti plynie rýchlo. Myslím, že tento príbeh mal svoj šťastný koniec, a už sa tešíme na nadchádzajúce pokračovanie.

Dominika Tarjanová