Novým školským kaplánom na našej škole sa stal náš absolvent Martin MIŠKUF.  Hovorí, že Boh je plný dobrodružstva,  ktoré si nenecháva pre seba, ale túži po tom, aby sme na ňom mali účasť.

Rozhovor sa dá vypočuť ako podcast tu: https://open.spotify.com/episode/5GzBhdO3JGU5HTGFTNz1qP

Svoje roky dospievania ste prežili na našej škole. Ako spomínate na tento čas?

Myslím si, že každý mladý človek prežíva tieto roky búrlivo a zároveň vkladá do nich to, čím je, takže aj ja som to tak prežíval. To, čo som mal v srdci, to, z čoho som sa tešil, to, čo som riešil v sebe – to všetko bolo práve v týchto rokoch. S odstupom času môžem veľmi kvitovať práve príspevok tejto školy, ktorá mi pomohla v tom, že som sa zo svojich kríz alebo skúšok vždy dostal, a že som na druhej strane aj vedel zhodnotiť práve to pekné vo svojom živote a zužitkoval som to na tejto škole. Mnohí, ktorí tu boli so mnou, mi v tom pomohli.

Keď ste sa sem po rokoch vrátili, všimli ste si nejakú zmenu?

Najväčšia zmena bola v posádke učiteľského zboru, tam sa to samozrejme zmenilo, to dáva logiku, ale čo sa týka priestorov, hlavne kaplnky, ktorá mi veľmi prirástla k srdcu aj počas môjho štúdia, tak tam je to nezmenené. Pán Ježiš je ten istý (smiech). Naozaj, cítim sa tu tak, ako som sa cítil pred 15 rokmi.

Pred tými 15 rokmi bol váš triedny pán učiteľ Širotňák. Aký je váš vzťah k športom?

Mám veľmi rád šport. Mám rád florbal, viem si zahrať aj futbal, volejbal či basketbal, ale takisto aj iné hry, ktoré nie sú až tak náročné na fyzickú kondíciu. Pán učiteľ Širotňák nás učil telesnú výchovu. To je vždy taká hodina, kde si človek aj oddýchne, aj zmení činnosť, lebo nepozerá do kníh a nerieši domáce úlohy. Aj tu sú základy mojej lásky k športu.

Počul som o vás, že máte rad prírodu. Idete radšej do lesov v okolí Prešova a domácich Fintíc, alebo preferujete vysokohorské túry niekde v Tatrách alebo v Alpách, Dolomitoch?

V Alpách a v Dolomitoch som ešte nebol, ale možno sa mi to raz podarí. (smiech)

Nemám preferencie, skôr podľa nálady a podľa časových možností. Keď mám menej času, tak privítam aj bližšiu a kratšiu túru, a zase keď sa črtá taký voľnejší deň, tak naozaj zvolím Tatry alebo Slovenský raj.

Akú trasu by ste našim školským turistom odporučili?

Myslím, že odpoviem podobne. Nemám obľúbenú trasu. Keď sa pozrieme na naše Slovensko, tak je jednoducho krásne všade a je jedno, či idete po lúke, alebo pozeráte dole z niektorého štítu. Zajtra (sobota 29. 10. 2022, pozn. red.) sa chystám na Veľké Hincovo pleso, takže odporúčam. Je to veľmi pekná trasa, a aj keď som tam už bol, idem tam znova.

Tak vám prajem peknú túru! Späť do školy. Koho z vašich súčasných kolegov ste zažili
aj ako učiteľa?  

Bol to spomínaný pán učiteľ Širotňák, ale potom aj pani učiteľka Petrovská, ktorá ma učila matematiku, pani učiteľka Harvilková, ktorá ma učila slovenský jazyk a literatúru. Potom pán učiteľ Ballon náboženstvo, pani učiteľa Kamenská biológiu a pani učiteľka Slivková informatiku. Myslím, že to sú asi všetci.

Takže učiteľský zbor sa teda dosť obmenil od čias, kedy ste tu boli.

Sú tu aj iní, ktorí boli aj za mojich čias, ale mňa neučili.

V učiteľskom zbore máme aj viacero absolventov našej školy. Máte medzi kolegami
aj nejakého rovesníka?

Sú tu aj učitelia, ktorí takisto skončili túto školu. Nepoznal som ich práve z môjho štúdia, akurát pani učiteľku Veroniku Timkovú, tá bola z môjho ročníka, ale z B triedy. Ostatní nie sú ročníkovo odo mňa vzdialení, ale nestretli sme sa tuto na škole.

Kto bol školským kaplánom v čase vášho štúdia? Ovplyvnil vás nejako na vašej ceste za kňazstvom?

Školským kaplánom bol otec Martin Šinaľ, už je nebohý. Pamätám si na takú smutnú udalosť, keď zomre,l a boli sme ako škola na jeho pohrebe (otec Martin Šinaľ tragicky zahynul vo veku 30 rokov pri dopravnej nehode, pozn. red.). Z toho pohrebu si spomínam na myšlienku, že naozaj zomrel niekto, kto ma chápal. Už vtedy som trošku riešil moju cestu kňazstva. Nevravím, že som ju riešil s ním, alebo že bol nejakým mojím hlavným podporovateľom, alebo tým, kto by mi ukazoval cestu, ale, aj keď možno nevedomky, veľakrát mi povedal, ukázal a dodal svetlo do mojej cesty. Za to som mu veľmi vďačný. Práve preto som na tom pohrebe cítil, že naozaj odchádza niekto, kto mi bol blízky.

Potom počas štúdia ste boli celkom vedecky nastavený. Svätý Augustín napísal, že ak nemáme práve možnosť čítať Bibliu, Boha môžeme spoznávať v prírode. Našli ste nejaké stopy Boha v biológii a v chémii?

Tým, že som sa nevedel rozhodnúť pre kňazstvo a miloval som biológiu, tak som sa rozhodol ísť touto cestou. V kráse prírody je veľa stôp. Fascinuje ma na tom práve to, že nemusíme ešte ani tú Bibliu otvárať a môžeme dôjsť k tomu, že Pán Boh existuje, a že je prítomný medzi nami. Biblia je už potom tá nadstavba, ktorá nám to potvrdí, a vďaka ktorej sa nám tak rozjasní v rozume, ktorý už teda skôr našiel Pána Boha. Som veľmi vďačný za to štúdium, aj keď to bolo krátko – 5 rokov štúdia biológie je málo na to, aby človek do toho hlbšie vošiel. Práve tí, ktorí sa potom venujú biológii ako vedci, tak oni najviac objavujú tú krásu a to, že to jedno s druhým tak pekne sedí.

Pôvodne ste študovali biológiu. Kedy sa vo vás prebudila túžba vstúpiť do duchovného stavu? Spomínali ste, že ste to už riešili predtým, už aj v čase strednej školy. Ako dlho trvalo než ste sa tomuto volaniu podvolili?

Túžba byť kňazom vo mne bola, odkedy viem o sebe, teda od detstva. Dá sa povedať, že dosť často som odchádzal od tejto myšlienky v sebe. Boli obdobia, keď som to veľmi chcel, a boli obdobia, keď som to zavrhoval. Mal som túžbu, že mi práve cirkevná škola, toto naše gymnázium, pomôže v tomto rozhodnutí, ale nestalo sa tak. Štyri roky boli málo pre mňa a nevedel som tak na sto percent povedať: „Áno, Pane!“ Práve preto bola biológia taká možnosť jednak študovania toho, čo ma baví, a jednak získania času. Myslím, že práve počas toho štúdia biológie som dozrel a som vďačný Pánu Bohu, že som si to takto vybral a mohol som rozmýšľať ďalších 5 rokov nad tým, čo mám robiť a kde je moje miesto. Tam som sa rozhodol. Keď sa končilo štúdium a prichádzali štátnice, obhajoba diplomovky, tak už som vedel, že môj ďalší pokus o štúdium bude Teologická fakulta v Košiciach.

Čiže ste vlastne došli až do posledného ročníka na tej biológii?

Áno.

A aj ste úspešne ukončili, alebo ste odišli?

Ukončil som štúdium. Písal som diplomovku o genetických aspektoch osteoporózy a celkom ma to aj bavilo. Po ukončení štúdia som si hneď dával prihlášku na teológiu.

Takže vy ste vlastne dvojnásobný magister?

Áno, som Mgr. et Mgr. (smiech)

Ako na to reagovala vaša rodina a vaši priatelia, keď ste po skončení jednej školy išli na inú a rozhodli ste sa vstúpiť do kňazského stavu? Boli na to už nejak pripravení, keď ste hovorili, že už dlhšie ste si nad tým lámali hlavu, alebo ste to neriešili s nimi, ale skôr v sebe?

Myslím, že už boli zvyknutí, že som stále v knihách a študujem. Aj na gymnáziu toho bolo celkom veľa, takže rodina si zvykla. Vysoká škola nebola jednoduchá, učenia bolo veľa a aj tých prác, vedeckých štúdií. Myslím si teda, že boli úplne zvyknutí. Takisto ja, štyri roky plus ďalších päť rokov štúdia, mal som pocit, že len pokračujem ďalej. Nemal som ani nejaký strach z toho, čo ma čaká. Bol som zvyknutý na štúdium.

Niekto by považoval roky na predošlej výške za premrhané. Vidíte to tak aj vy, že ste ten čas premárnili, že ste sa päť rokov venovali niečomu, čo vlastne už teraz viac-menej ani nepotrebujete?

Stávalo sa to v prvých rokoch seminárnej formácie, keď mi mnohí hovorili: „Prečo si to študoval? Stratil si päť rokov!“ Už vtedy som hovoril, a dnes len potvrdzujem, že som veľmi vďačný Pánu Bohu za 5 rokov tohto štúdia, jednak tým, že som dozrel. Dozrelo vo mne rozhodnutie stať sa kňazom, za ktorým si stojím dodnes. Dozrel som aj v iných veciach, ako je napríklad rozhodnosť, alebo v ďalších veciach, ktoré mi predtým chýbali. Možno by pre mňa bolo ťažšie byť kňazom v tomto stave. Taktiež som vďačný za mnohé priateľstvá, ktoré mám z tohto štúdia. Získal som priateľstvo, ktoré potom prerástlo až do toho, že som sa stal kmotrom, čiže krstným otcom, detí mojej spolužiačky. Kde sa pozriem, všade je požehnanie z tohto štúdia.

Od spolužiakov v seminári ste teda boli trocha starší. Mali voči vám rešpekt?

Nebol som jediný. Jeden môj spolužiak tam  vstúpil po vysokej škole, bol inžinier. On takisto vraví, že to je veľká výhoda, je to veľmi dobré vstúpiť tam v takom zrelšom veku. To rozhodnutie je také pevnejšie. Necítil som, že by tam bol nejaký rozdiel. V seminári sme dokázali vytvoriť bratské spoločenstvo. Bolo jedno, či má niekto dvadsať rokov, alebo tridsať. Dokonca sme tam mali aj spolubrata, ktorý je už kňazom, a mal asi šesťdesiat rokov.

Vekový rozdiel tam teda nehrá až takú rolu?

Pán Ježiš nepozerá na vek. Pozerá na srdce a na ochotu, na to, ako človek chce, po čom túži, ako verne za tým ide. Naozaj, vek nehrá rolu.

Aké predmety sa v seminári napríklad študujú? Prekvapilo vás niečo, že ste to nečkali, že sa tým budete zaoberať na ceste za katolíckym kňazstvom?

Vedel som, že zo začiatku, prvé dva roky, je štúdium filozofie, a až potom je štúdium teológie. Filozofiu mnohí nemajú radi práve preto, lebo je to také náročnejšie aj na pamäť, na memorovanie, ale hlavne na to, aby človek pohol rozumom a premýšľal – naučil sa premýšľať. Bol som prekvapený, že toho bolo tak veľa. U mňa sa to preklopilo k takej väčšej radosti práve v tých teologických disciplínach po druhom ročníku. Boli to veci, ktoré človek pozná, a v ktorých sa prehlbujú jeho vedomosti. Takže toto už bolo také, nepoviem, že ľahšie, ale skôr radostnejšie.

Časopis košických bohoslovcov Boromeo z roku 2017 o vás píše, že vašou „najdôležitejšou úlohou bolo postarať sa o to, aby ostatní bohoslovci nezostali hladní“. Ostali hladní?

(Smiech) Je to služba, ktorú som dostal vo štvrtom alebo piatom ročníku. Jeden z chlapcov bohoslovcov sa stáva tzv. viceduktorom, ktorý sa stará práve o tieto veci. O spoluprácu kuchyne so seminaristami a o ubytovacie záležitosti. Myslím, že neostali hladní. Ja som to nemal na starosti v zmysle nakupovania, lebo tam boli skvelé pani kuchárky, skôr to bolo o tom, aby som zabezpečil nejaké veci, poplatky, a tak ďalej.

Čiže také rôzne úlohy tam majú rôzni bohoslovci zadelené a každý rieši nejaký svoj kúsok, aby to spolu fungovalo?

Áno, a tak je to aj v Cirkvi. Nemôže robiť všetko jeden človek. Pápež má svojich pomocníkov, kňaz má svojich vo farnosti. Keby to bolo všetko na ňom, tak tá farnosť prestáva fungovať, práve preto sa aj v seminári už učíme tomu, že každý má podiel na tej zodpovednosti a na chode celej tej inštitúcie.

Kňazskú vysviacku ste prijali 15. júna 2019 z rúk otca arcibiskupa Bernarda Bobera, ktorý je teraz predsedom Konferencie biskupov Slovenska. Na čo ste mysleli, keď ste ležali tvárou dole na zemi košickej katedrály a ostatní sa za vás modlili litánie k všetkým svätým?

Dobrá otázka. Myslel som na to, že toto rozhodnutie je na celý život. To mám najviac v pamäti. Myslel som aj na mnohé veci, ktoré nechávam za sebou, a ku ktorým sa už teda nebudem môcť vrátiť. Na tieto dve veci asi najviac.

Mons. Bernard Bober v homílii počas vašej vysviacky, zrejme odkazujúc na problém klerikalizmu, povedal: „Ľudia budú veľmi citlivo vnímať aj to, ako s nimi budete rozprávať – povýšeneckých, neochotných a arogantných vás neprijmú. Otvoria sa vám iba vtedy, ak budete voči nim trpezliví a obetaví. V konkrétnom živote zavážia vaše skutky obety a lásky.“ Ako pracujete na tom, aby ste ostali pri zemi? Predsa len, vaše povolanie so sebou prináša pokušenie robiť zo seba nadčloveka, mnohí kňazi s tým bojujú…

Priznám sa, že táto veta z kázne otca arcibiskupa vo mne stále je. Pamätám si ju veľmi živo, lebo hneď pri tejto vete som si povedal: „Nechcem byť takýto kňaz!“ Mám veľkú túžbu po tom, aby som bol pokorný. Myslím si, že toto je kľúč k tomu – pokora pri úspechu aj pri neúspechu. Vždy to odovzdávam Ježišovi: „Ty sa postaraj o to, aby to bolo čisté z mojej strany. Ak sú tam medzery, tak ich vyplň. Ak je niečo, čo sa ti vo mne nepáči, tak to skús odstrániť a daj mi pokorné a čisté srdce, aby som vedel správne riešiť situácie, správne pristupovať k ľuďom.“ To je taká túžba, ktorú, myslím si, mám doteraz.

Vaše prvé pôsobisko bolo v Sabinove. Hovorí sa, že prvá „kaplánka“ je ako prvá láska. Aký máte k Sabinovu emočný vzťah?

Naučil som sa tam v prvých rokoch môjho kňazstva veľa vecí. Ďakujem mnohým ľuďom za to, že mi v tom pomohli, a ďakujem kňazom, s ktorými sme vytvorili také bratské spoločenstvo, ktoré mi pomáhalo, zvlášť v čase koronakrízy, kedy boli kostoly zatvorené, a dokonca sme nemohli cestovať za rodinou, lebo sme mohli zostať iba v rámci okresu. Tieto všetky faktory boli prítomné a som naozaj vďačný, že som tam mohol byť. Nielen teda kňazi, ale i mnohí dobrí ľudia, ktorí ma prijali, o ktorých doteraz viem, že k nim môžem prísť a mám tam dvere otvorené. Takže naozaj, prvá láska. (úsmev)

Zažili ste tam niečo, na čo nikdy nezabudnete – nejaký zlomový moment, niečo, čo si so sebou nesiete doteraz?

Také výrazné asi nie. Mám pred očami mnoho situácií, mnoho dobrých ľudí, pekných zážitkov, mnoho naozaj užitočných krásnych akcií. Ja by som to tak dal všetko dokopy, do jedného vreca. Bolo to všetko samo o sebe takým, nepoviem, že zlomom, ale nakopnutím, aby som mohol ďalej v kňazstve ísť. Mnoho dobrých sŕdc, mnoho dobrých ľudí a hlavne aj také ovocie, ktoré bolo, a ktoré mi Pán Boh hneď ukazoval, pretože bolo viditeľné, že oplatí sa obetovať, oplatí sa slúžiť. Možno práve tá covidová kríza, alebo to, ako sme to prežívali, tak to bol tiež taký výkričník, alebo aj mnohokrát otáznik, čo ďalej a ako…

Spomenuli ste pandémiu. Ste jedným z kňazov, ktorí počas pandémie slúžili na covidovom oddelení. Vo februári 2021 ste pre agentúru AFP povedali: „Pozerať sa na umierajúcich ľudí je pre mňa náročné, ale je to pre mňa aj povzbudením vo viere. Pre mňa sú títo ľudia tiež ľudskými dušami, ktoré očakáva Pán.“ Ako vás táto skúsenosť posunula v duchovnom živote?

Na začiatok musím povedať, že ma posunula v tom hľadaní nových možností, keďže naozaj boli sme zatvorení, kostoly boli zatvorené. Priznám sa, že zo začiatku som vôbec neuvažoval nad touto službou v nemocnici. Ale ako tie dni postupovali a človek si uvedomoval, že naozaj tej práce je menej, tak som sa rozhodol, že to skúsim. Teda to bol posun, naozaj si skúsiť niečo nové, niečo, čo mi nebolo tak blízke, čo som vlastne neštudoval a nevedel som, ako sa to robí. Ďalší posun bol práve vo viere, lebo veľakrát som tam zažil až hraničné situácie. Mnohí ľudia boli na smrteľnom lôžku a videl som tam pôsobenie Pána Boha. Veľmi ma povzbudzovala jeho túžba po spáse každého človeka. Keď mnohí tí ľudia nemali pri sebe blízkeho človeka, manžela, manželku, deti, rodičov, a Pán Boh tam poslal nielen dobrých lekárov a sestry, ktoré im robili spoločnosť aj v týchto ťažkých chvíľach, ale dokonca tam poslal aj kňazov, ktorí tam mohli byť, ktorí ich mohli vyspovedať, udeliť im posledné sviatosti, ktoré človek potrebuje. Mnohí takto odchádzali. Verím, že do neba.

Vaša služba v nemocnici bola teda aj duchovná, ale aj fyzická pomoc lekárom a sestrám. Čo ste robili na oddelení častejšie? Pomáhali ste viac lekárom a sestrám v ich práci s nejakými prenášaniami a obracaniami pacientov, prípadne roznášaním jedál a podobne, alebo ste sa častejšie starali o tých pacientov v rámci duchovnej starostlivosti?

Primárne sme tam šli naozaj kvôli tejto fyzickej práci, kvôli tomu, že mnohí z tých lekárov, sestier a sanitárov boli nakazení, bolo málo pracovnej sily, nestíhalo sa a bolo veľa pacientov, čiže naozaj moja práca spočívala v tom, že som roznášal raňajky, kŕmil ľudí, pomáhal pri hygiene a práve aj pri takých veciach, ako je obracanie pacientov. Nebol, kto by to robil, takže sme robili tieto veci a popri tom bola táto duchovná služba. Vždy sa nájde čas, vždy popri fyzickej práci je treba zapojiť aj srdce a dušu, a je treba sa porozprávať, spoznať pacienta, snažiť sa hľadať možnosť, ako mu pomôcť. Mnohí hneď teda vedeli, že som kňaz, tak som vlastne ani nemusel nejako núkať túto službu. Veľakrát to bolo v tom, že oni sami sa pýtali, či môžem, alebo či by sa dalo, a tam už nastupoval tento aspekt mojej služby.

Správa o vašej službe sa dostala až do uší pápeža Františka, ktorý vám poslal oficiálne poďakovanie. Ako ste to vnímali?

Vnímal som to veľmi pozitívne, že Svätý Otec si všimol túto službu, a nielen moju, ale aj ďalších kňazov, ktorí našli v sebe tú odvahu, alebo teda skôr tú lásku, ísť. Ale nejak zvlášť som to asi neprežíval. Bolo to také milé poďakovanie.

Myslíte si, že vaša služba zavážila pri rozhodnutí pápeža navštíviť Slovensko o pár mesiacov neskôr?

To neviem, možno, ale skôr si myslím, že to bolo už nejako skôr plánované. Takéto návštevy nevznikajú zo dňa na deň.

Biskupský tajomník otec Jozef Kmec v spomínanom článku agentúry AFP hovorí, že táto myšlienka vznikla v nejakom kňazskom skupinovom čete. Všetci kňazi ste takto prepojení cez Messenger?

Nie, ja sám nemám Messenger a táto informácia, alebo ponuka ísť slúžiť, sa ku mne dostala, keď už mnohí kňazi slúžili, aj spomínaný otec Jozef už bol zapojený do tejto služby. Ako som spomínal, ja som to zo začiatku tak trošku odmietal, nevidel som seba v tejto službe. Až neskôr som sa rozhodol, že sa pripojím k tejto službe.

Ako sa ako kňaz cítite v spoločnosti? Keď sa prejdete po ulici v reverende, s akými pohľadmi sa stretávate?

Stalo sa mi, že po mne jeden pán kričal, že som černokňažník (smiech). Čierna reverenda v ňom vyvolala túto reakciu. Musím priznať, že práve aj na tom covid oddelení boli pacienti, ktorí keď zistili, že som kňaz, tak nechceli sa so mnou ani rozprávať, a pritom som im núkal pomoc praktickú, nie duchovnú. Táto doba je taká ťažšia v tomto zmysle. Myslím si, že nepraje duchovným prejavom vo všeobecnosti. Ale zase sú aj pozitívne veci, keď kňaz príde naozaj oblečený ako kňaz, alebo rehoľná sestra ako rehoľná sestra. Poznám sestry, ktoré vravia, že práve ten odev nám pomáha hneď vstúpiť do určitých tém alebo rozhovoru.

Aká bola vaša prvá reakcia, keď ste sa dozvedeli, že vás otec arcibiskup posiela na vašu bývalú strednú školu?

Je to špeciálna pastorácia, takže som dostal otázku, či by som to chcel, a či by som to vedel. Dostal som aj pár dní na rozmyslenie. Bolo to prekvapenie, bolo tu hneď aj veľa otáznikov, či to zvládnem, či to budem vedieť, či som ja ten vhodný. Potom teda nasledovali nejaké dni rozmýšľania, snažil som sa aj radiť so spolubratmi, komunikoval som aj s otcom Štefanom, ktorý tu bol ešte ako kaplán. Rozhodol som sa, že teda poviem áno s veľkou dôverou, že Pán Boh mi v tom pomôže, že tam nejdem ako majster sveta, ale s veľkou pokorou, že to, čo nebudem vedieť, Pán Boh nejako doplní.

Medzi prvými aktivitami, ktoré ste vo vašom pôsobení rozbehli, bolo pondelkové „Slovko do týždňa“ v školskom rozhlase. Rozmýšľali ste aj nad inými spôsobmi, ako dostať vaše posolstvo k študentom a učiteľom? Čo by ste povedali na profil na niektorej sociálnej sieti?

Hovorí sa, že kňaz, keď príde do farnosti, tak rok by mal len pozorovať, nejako udržiavať chod a všímať si, čo je dobré, a čo je zlé v tej farnosti, v tom spoločenstve, tak asi takto nejako som pristúpil aj ja k tejto škole, k mojej novej službe. Slovko do týždňa v pondelkové ráno je minimálny zásah do chodu našej školy. Je to skôr veľká túžba po tom, aby sme sa zjednotili všetci v modlitbe, a aby som ja ako kaplán mohol povzbudiť všetkých naraz cez rozhlas. Za to som veľmi vďačný, že tak to tu máme. Čo sa týka ďalších akcií, tak premýšľam o tom. Mnoho vecí mám nejako naplánovaných, no aj tak si myslím, že duchovné aktivity a duchovná správa školy je na dobrej úrovni. V mnohých veciach budem teda chcieť a snažiť sa pokračovať a uvidíme, ako sa ja a Duch svätý rozhodneme (smiech; porov. Sk 15, 28, pozn. red.) a uvidíme, čo z toho vyjde.

Čo sa týka profilu na sociálnej sieti, uvedomujem si, že je moderná doba, a že toto je taký komunikačný kanál. V mnohom by mi to možno uľahčilo prácu alebo by aj oslovilo mnohých, zvlášť mladých ľudí, ale zatiaľ sa tomu úspešne bránim (smiech).

Každý kňaz kladie väčší dôraz na niečo iné. Keby ste si vy mali vytvoriť kňazský erb a motto tak, ako to majú biskupi, čo by tam nesmelo chýbať?

Mojím mottom ešte od seminárnych čias a vlastne ešte aj z čias skôr predtým (no už v seminári to bolo pre mňa  také veľmi dôležité) sú práve slová od svätého Ľudovíta: „Tottus Tuus, Maria – Celý Tvoj, Mária“ a taká túžba práve tohto svätca, aby Mária ho vychovala pre Ježiša. Tomu som sa tak oddal a zobral som si to za svoje kňazské heslo. Celý Tvoj, to znamená, že všetko, čo ma tvorí: minulosť, prítomnosť aj budúcnosť, ktorá neviem, aká bude, zverujem Márii. Zasväcujem jej celý svoj život a svoju službu, každé ráno aj túto školu, keď do nej kráčam. Panna Mária, ruženec, svätá omša, modlitba, Sväté Písmo a svätá spoveď sú tie základné piliere môjho kňazského života, ktoré pomáhajú nielen mne, ale cez ktoré vidím obrovské ovocie v dušiach, ktoré sú mi zverené.

Rovnaké motto mal aj sv. Ján Pavol II. Považujete ho za svoj vzor?

Sv. Ján Pavol II. je jeden z mojich veľkých nebeských kamarátov, a práve aj to, že jeho heslo bolo známe celému svetu a on ako taký verný Máriin syn, učeník Ježiša Krista a apoštol, ho veľmi dobre napĺňal, tak aj toto prispelo, že som si vybral toto heslo.

Boh je váš šéf. Aký je to šéf?

Je šéf, ktorý je náročný. Náš Boh je náročný, kladie požiadavky, ktoré však sú pre nás veľkým dobrom – je to skôr kompliment, že je náročný. Je veľmi milosrdný. Teda v tých požiadavkách, ktoré sú náročné a my v nich často zlyhávame, a ja tak isto, sa ukazuje hneď jeho druhá vlastnosť, že má s nami trpezlivosť – milosrdenstvo. Tretí aspekt, ktorý by som vyzdvihol, je, že je to šéf, ktorý je naozaj plný dobrodružstva, ktoré si nenecháva pre seba, ale chce a túži po tom, aby sme my mali účasť na tomto dobrodružstve. Takže možno tieto tri veci by som tak vyzdvihol, aj keď je naozaj veľa ďalších…

Peter Haľko 4.BA

Martin Miškuf

• Narodil sa v roku 1988.
• Pochádza z obce Fintice v okrese Prešov.
• Študoval na Gymnáziu sv. Moniky, jeho triednym učiteľom bol Mgr. Branislav Širotňák.
• Po skončení gymnázia pokračoval v štúdiu biológie na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove. Vo svojej diplomovej práci sa zameral na genetické príčiny osteoporózy.
• Po úspešnom ukončení štúdia biológie s titulom magister vstúpil v roku 2012 do Kňazského seminára sv. Karola Boromejského v Košiciach a študoval katolícku teológiu na Teologickej fakulte v Košiciach. Diplomovú prácu z katolíckej teológie písal na tému dôležitosti manželskej čistoty a zdržanlivosti.
• Diakonskú vysviacku prijal od biskupa Mareka Forgáča v košickej katedrále 15. 6. 2018. Diakonskú prax vykonával vo Farnosti sv. Gorazda a spoločníkov v Košiciach.
• Kňazskú vysviacku prijal od arcibiskupa Bernarda Bobera v košickej katedrále 15. 6. 2019.
• Primície mal 22. 6. 2019 vo Finticiach.
• V rokoch 2019 až 2022 pôsobil ako farský vikár vo Farnosti mučeníckej smrti sv. Jána Krstiteľa v Sabinove. Počas služby v tejto farnosti pracoval ako dobrovoľník aj na covid oddelení prešovskej nemocnice.
• Od 1. 7. 2022 ho arcibiskup Bernard Bober ustanovil za školského kaplána Gymnázia sv. Moniky a za farského vikára Farnosti sv. Mikuláša v Prešove.